Kniha bez redaktora je ako divadlo bez režiséra
Za polstoročného redaktorovania som sa často zamýšľala nad tým, čo a kto je vydavateľský redaktor, ako vznikol tento fenomén. Uvedomila som si, že je to jedna z mála profesií, ktorá sa neštuduje na nijakej škole, a redaktor je vlastne samouk. Pritom z jeho rúk a umu vychádzajú tisíce výrobkov, na ktoré sa kladú vysoké nároky.
Zrod redaktora nenastal zo dňa na deň. (Ján Smrek si pri časopise Elán založil edíciu a sám si robil editora, redaktora aj manažéra, získaval autorov aj financie.) So vznikom a rozširovaním vydavateľstiev sa rodili redaktori. Prichádzali rovno zo škôl, väčšinou z filozofickej fakulty, bez praxe, prípadne s praxou novinárskou. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (vtedy Slovenská univerzita) vznikol akýsi zárodok prekladateľského seminára, ktorý viedla Zora Jesenská, sama samouk. Seminár trval krátko, ale práve odtiaľ prišli absolventky ruštiny – slovenčiny do vydavateľstva Tatran (Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry) s akou-takou predstavou, ako kvalifikovane narábať s umeleckým textom. Žiaľ, môj ročník a ďalšie už tieto semináre nezažili, študovať prekladateľstvo ako odbor sa pošťastilo až generácii našich detí.
Redakcie ako tvorivé dielne
Do Tatranu som nastúpila rovno po skončení vysokej školy. Redakcie už boli vyprofilované podľa jazykových oblastí a viedli ich redaktorské a prekladateľské osobnosti – zastihla som ešte Jozefa Felixa, Jána Belnaya, Ondreja Mrliana, Jána Ferenčíka a i. Najpočetnejšia bola ruská redakcia – veď ruská literatúra tvorila vtedy 50 percent prekladovej produkcie vydavateľstva. Moje kolegyne (R. Žiaranová, E. Krišková, N. Szabová a i.) mali už za sebou prvé preklady. Od nich som sa učila prekladateľskému remeslu aj to, ako pracovať s originálom – porovnávať vetu za vetou, slovo za slovom a všetko si overovať v slovníkoch – doslova mravčia práca. Boli určené denné normy, odovzdávali sme pracovné výkazy. No vďaka piplavej práci sa začiatočník mohol veľa naučiť tak od prekladateľa, ako aj od redaktora. Korektorský učeň porovnával zredigovaný rukopis s prepísaným načisto (špinavopis a čistopis) a objavoval, ako sa dá s textom čarovať. Pravdaže, redaktorove návrhy musel najprv schváliť či neschváliť prekladateľ, patrilo mu posledné slovo.
Keď sa korektor osvedčil, zverili mu rukopis na redigovanie. Jeho prácu skontroloval skúsený kolega. Pomáhala celá redakcia. Vznikla tvorivá dielňa v čase, keď sme o vorkšopoch ani nechyrovali. Takto vznikali aj prekladateľské školy, v Tatrane napríklad rusistická. Bolo to pre mladého adepta objavné obdobie s nádejou stať sa z učňa tovarišom, ba možno aj majstrom.
Učili sme sa aj pri vydávaní reedícií starších, už nežijúcich prekladateľov ruskej klasiky. Tu mohol redaktor uplatniť svoju znalosť jazyka, možnosť pracovať so slovníkmi, ktoré v čase vzniku prekladu ešte neexistovali, a, pravdaže, aj vlastnú tvorivosť. Vynakladal teda svoje nadanie a schopnosti na zušľachtenie cudzieho prekladu.
Viac očí viac vidí – aj chýb
Vydavateľstvá v tých časoch neobjednávali nové preklady – nevedno prečo: z úsporných dôvodov, z piety, alebo sa to nepokladalo za nevyhnutné? A tak sa naša generácia dostala k novým prekladom ruskej klasiky až v požehnanom veku. Na viacerých reedíciách sa teda vystriedalo niekoľko redaktorov a text pôvodného prekladu sa prekrýval novými vrstvami.
Ilustračný obrázok
Foto: SewPixie
Pracovali sme systémom ceruzka – guma, bola to doslova ručná práca.
Ako príklad kolektívnej práce spomeniem redigovanie Šolochovovho Tichého Donu v preklade Zory Jesenskej. Pre veľký rozsah redigovali reedíciu dve-tri redaktorky. V čase jeho prvého vydania prebehla polemika o preklade a názory sa rozchádzali. No nesporné je, že Zora Jesenská vložila doň celé svoje nadanie, tvorivosť, skúsenosti, znalosti slovenčiny, zachovala poetickosť diela a poradila si aj s výrazmi, ktoré neboli v slovníkoch (nárečie). No aj redakcia pomohla dotiahnuť, spresniť, zmierniť, zvýrazniť, vystihnúť, zhustiť, dokresliť – dnes by sme už miestami ťažko mohli identifikovať pôvodné prekladateľkino riešenie. Zora Jesenská však nepatrila k prekladateľom, ktorí len tak ľahko prijímali redaktorove návrhy. Nevyhnutne musel medzi nimi existovať partnerský kontakt.
Pod vplyvom redakčnej práce sa z redaktorov akosi prirodzene stávali prekladatelia, a tak sa tieto profesie navzájom prelínali. Pri vzájomnom redigovaní prekladov nikdy nevznikol konflikt, vždy len vďaka za pomoc. Verili sme, že tie druhé oči objavia naše slabiny. A táto prax pomáhala aj pri redigovaní vlastného prekladu – volali sme to sám sebe katom.
Nemôžem nespomenúť aj vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, kde som pôsobila 25 rokov. Zásluhu na kvalitnej produkcii mali nielen zodpovední redaktori, ale aj vynikajúca, odborne zdatná jazyková redakcia.
Jedno čítanie nestačí
Vývojom prešla aj postava editora. Editor, ako ho poznáme dnes, v tých časoch ešte neexistoval. Niekedy ním bol externý spolupracovník, literárny vedec, zostaviteľ zobraných spisov alebo výberu statí. Návrhy edičných plánov robil vedúci redaktor so zodpovedným redaktorom edícií, s externými spolupracovníkmi, s členmi edičnej rady. No ako sa zvyšovala dostupnosť zahraničných prameňov – literárnych časopisov s recenziami, informáciami o novinkách, možnosť zohnať originály, redaktori sa lepšie orientovali už aj v súčasnej svetovej knižnej produkcii a pôvodnú čisto klasickú náplň v Tatrane spestrila súčasná literatúra. Z redaktorov sa stávali editori. Dopomohli k tomu aj osobné kontakty so zahraničnými vydavateľmi, návštevy knižných veľtrhov, čo bolo kedysi zriedkavé alebo nijaké.
Vypracoval sa akýsi nepísaný kódex vydavateľského redaktora. Prvým predpokladom je znalosť materinského jazyka a schopnosť s ním narábať. (Žiaľ, dnes to také samozrejmé nie je, ale o tom potom.) Potrebné je vzdelanie, literárne vedomostné zázemie, orientácia v žánroch a štýloch. Treba ovládať – zavše stačí aj pasívne – východiskový jazyk, aby sme zabránili prenikaniu kalkov, cudzích väzieb. Redaktor musí byť psychológom, aby vedel s autorom či prekladateľom nadviazať kontakt. Necitlivý redaktor môže začínajúcemu prekladateľovi spôsobiť traumu na celý život, preto je na mieste trpezlivosť a taktnosť. No redaktor sa nesmie báť ani slušne usmerniť prekladateľa či autora, ak výška jeho sebavedomia presahuje kvalitu odovzdanej práce. Dobrý redaktor vie odhadnúť, či sa za chybami skrýva len neskúsenosť, alebo je to beznádejný prípad. Nemožno sa uspokojiť len s prvou redakciou textu. Redaktor pri opätovnom čítaní zistí, či to so zmenami v texte neprehnal, či návrhy nie sú len variantmi alebo sú v texte cudzorodé. Aj redaktor je človek omylný. Nesmie sa spoliehať na rutinu, vyťahovať šablóny z rukáva – každý text je originál.
Úsmevne aj smutno
VIERA HEGEROVÁ (*1933 v Banskej Bystrici) vyštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor ruština – slovenčina. V rokoch 1957 – 1965 pôsobila ako redaktorka vo vydavateľstve Tatran, potom až do roku 1990 ako redaktorka, vedúca redaktorka prekladovej prózy, zástupkyňa šéfredaktora vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Problematikou prekladateľskej a vydavateľskej práce sa zaoberala aj v tlači, rozhlase a televízii. Od roku 1991 je členkou Spolku slovenských spisovateľov. Preložila približne 50 titulov ruskej klasickej i súčasnej beletrie ( F. M. Dostojevskij, L. Leonov, J. Trifonov, V. Aksionov, B. Pasternak, B. Okudžava, D. Granin, V. Belov, A. Solženicyn a i.), získala za ne osem cien a prémií vydavateľstiev a Literárneho fondu. V roku 2007 dostala Cenu Jána Hollého za preklad diela F. M. Dostojevského Zločin a trest.
Prekladateľ či redaktor sa často musel popasovať s neznámou terminológiou odboru, v ktorom pôsobili postavy diela; takisto musel vedieť správne pomenovať napríklad príznaky ich chorôb, a tak bola nevyhnutná konzultácia s odborníkmi. Vznikali aj úsmevné situácie, ako napríklad pri redigovaní Dostojevského Idiota. Napriek vysvetleniu, že ide o epilepsiu literárnej postavy znel záver pána doktora-špecialistu: Najlepšie bude, keď pacienta privediete sem. Pre neústupčivosť prekladateľa musel niekedy redaktor v záujme veci použiť malý trik. Príklad: tvrdohlavý starý pán neprijímal moje návrhy a vygumoval ich, hoci sa dopustil viacerých významových chýb. Prezývku postavy Kuľťapka-Kýptik si prečítal ako Kuľťanka a ponechal ho v celom románe. Môj návrh premenovať ho na Kýptika rázne odmietol a dokonca mi hrozil bakuľou. Od inzultácie ma možno zachránilo len to, že v mladosti sa poznal s mojím otcom. Život redaktora sa teda môže ocitnúť aj v ohrození. Pravdaže, zásahy som do rukopisu prepašovala a predpokladám, že hotovú knihu už nečítal, lebo neprišiel s reklamáciou. Nech mu je zem ľahká!
Spomeniem aj smutnejšiu stránku redaktorského povolania. V budove dnešnej Filozofickej fakulty UK na Gondovej ulici sídlil Úrad tlačového dozoru (vznešený názov cenzúry). Tam si predvolali redaktora, keď ostražité oči cenzora – alebo niekoho „zhora“ – narazili v diele na niečo nebezpečné. Zavše to neustriehli a niekto to odhalil až po vyjdení knihy – stalo sa, že sme brigádnicky vyrezávali stránky doslovu, alebo, čo bolo najsmutnejšie, zošrotoval sa celý náklad. Roku 1967 sa stiahol z kníhkupectiev Dostojevského román Diablom posadnutí – Besi. Zvyčajne to pocítil aj redaktor – finančne alebo aj zostupom na pracovnej pozícii.
Kto je vinný? A koho to zaujíma?
Iste sa všetci zhodneme, že redaktor je veľmi dôležitou osobou. Kniha bez redaktora je ako divadlo bez režiséra. Všetky žiaduce vlastnosti redaktora vystihuje jeden výraz – zodpovednosť, preto sa aj nazýva zodpovedný redaktor. No dnes sa často stretávame s takou kvalitou redigovania, kde o zodpovednosti ani nechyrovať: bezočivá neznalosť pravopisu, pohŕdanie pravidlami, prenikanie subštandardu nielen do dialógov, ale aj do autorskej reči; preberajú sa cudzie väzby, najmä z angličtiny, „obecná“ čeština figuruje ako slovenský veľkomestský slang. Kde sa stala chyba?
Keď v istom období vznikali nové vydavateľstvá a kamenné strácali pôdu pod nohami, novopečení vydavatelia podcenili úlohu redaktora a spoľahli sa na autora, prekladateľa alebo na seba. Pri čítaní takýchto kníh človeku stávali vlasy dupkom. Chvalabohu, niektoré rýchlokvasené vydavateľstvá po dvoch, troch tituloch zanikli. Staršie vydavateľstvá rozšírili svoju náplň – keď chceli prežiť, museli sa skomercionalizovať. Zanikli redakcie starého typu, z redaktorov sa stali manažéri, redigovanie sa presunulo na externistov. Ujali sa aj redaktori na dôchodku, no časom vznikla armáda nových, vydavateľská produkcia je rozsiahla. Nemajú však kde získavať skúsenosti, čo nie je ich vina. Chýba živý kontakt, komunikuje sa cez e-mail. Termíny na preklad sú krátke, skracuje sa celý výrobný proces. Redaktor vo vydavateľstve nemá čas venovať sa kontrole kvality. Vrátiť preklad na prepracovanie neprichádza do úvahy.
Možno z môjho príspevku cítiť trochu nostalgie. Ale keď si chcem napraviť dojem z čítania jazykového nepodarku, siahnem v knižnici po niečom zo staršej produkcie. Tam ešte ľudia jedia zemiakové lupienky a pukance, a nie čipsy a popkorn, idú na pohárik do krčmy, a nie na drink do pubu. (Humorný príklad našej svetovosti: bratislavská krčmička U KONÍKA sa honosí názvom KONÍK PUB. V mojom rodnom meste krčmičku v dome, ktorý obopínajú dve uličky, nazvali štamgasti ROZKROK. Názov sa ujal. A teraz sa na priečelí skvie nápis ROZKROK PUB !!! – Bez komentára.)
Ruská inteligencia si oddávna kládla dve otázky: Čto delať? Kto vinovat? Dosiaľ na ne nedostali odpoveď a asi by sme si ich darmo kládli aj my pri sledovaní – použijem silný výraz – alarmujúcej devastácie slovenčiny vo všetkých oblastiach.