logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O zlatých, platinových, diamantových a iných zlodejoch.

Zákonom chránená pažravosť

Marta Moravčíková

Platinové či diamantové padáky, astronomické odmeny za už zaplatenú prácu. Alebo aj za takmer nijakú prácu – to ak odchádza štátny zamestnanec z postu, na ktorom zotrval zavše iba niekoľko týždňov, či dokonca len dní(!). Aj iné dych vyrážajúce (zaokrúhlene 114-tisíc, 180-tisíc či 205-tisíc eur a pod.), a žiaľ, zákonmi posvätené zlodejstvá zamestnávajú na prahu leta 2012 namiesto vyšetrovateľov tých, ktorí budú v konečnom dôsledku obeťami prefíkanosti niekoho iného.

Fotografia: talala997

Fotografia: talala997

Nemenný povolebný rituál, keď politickí a úradnícki nominanti odchádzajúcej vlády musia ustúpiť nominantom vlády nastupujúcej, nás bude tento rok na odstupnom či odmenách stáť viac ako tri milióny eur. Presnejšie – o takej sume sa vie. Okrem exkluzívnych padákov zaplatíme vysoký účet aj za výmenu ľudí vo funkciách, ktoré majú o niekoľko mesiacov prestať existovať a odvolaným sa podľa zákona musí vyplatiť nemalé odstupné. Nepochybne ho však dostanú aj tí, ktorí na pol roka („slovom“ na šesť mesiacov) odvolaných nahradia a vraj budú riadiť reformu na zredukovanie štátnych a samosprávnych úradníkov. K žmýkaniu štátnych – teda našich – peňazí treba prirátať aj ostatné tučné odmeny. Poslancom, riaditeľom, manažérom a všelijakým iným žérom (či skôr žráčom?) štátnych či pološtátnych firiem. Oficiálny dôvod – zákony to prikazujú... Zákony účelové, šité na mieru mocdržiacim bez rozdielu straníckej príslušnosti a ich pusipajtášom.

Virtuálne šetrenie

Podľa správ z médií mieni súčasná vláda zredukovaním vyše 1 500 štátnych úradov na 137 ušetriť od 100 do 300 miliónov eur. Pritom, ako sa údajne vyjadril minister vnútra, neplánuje prepúšťať, ale peniaze efektívne použiť. Ak neplánuje prepúšťať, preradených, teda ďalej zamestnaných úradníkov musí zaplatiť. Na čom sa teda ušetrí, ak sa zredukuje počet úradov, ale nie ľudí v nich? Na budovách? A kde potom budú tí efektívnejšie využití úradníci pracovať? A ak vláda budovy predá, za koľko? Za jedno euro a prísľub, že ich nový majiteľ zrekonštruuje, či aspoň nezdevastuje? Alebo sa využijú akože na iné účely? A na aké? Predovšetkým však – cui prodest? Komu ono „škatule, škatule, hejbejte se“ prospeje?

Odborník tvrdí, že výmena štátnych úradníkov po každých voľbách ťahá štát ku krachu. Laik uvažuje, že ku krachu ťahá nás všetkých – a treba to povedať neeufemisticky – pažravosť. A šafárenie zo spoločného, ako keď sa nešafári z vlastného. Pritom za vlastné sa, pravdaže, celé veky pokladá iba a výlučne „moje“, nikdy nie „naše“...

Obete, obety, obetovaní

Kríza, ktorej sa svet, žiaľ, zaručene nezbaví tak rýchlo, ako to radi proklamujú – hoci v poslednom čase predsa len menej sebaisto – najmä tí, čo o jej podstate nevedia ani mäkké F, vyžaduje – ako sa tiež rado, často a výdatne proklamuje – obete. Medzi tých, ktorí majú tie obete prinášať, však proklamátori bez ohľadu na politické strany, ktoré zastupujú či ktorým drukujú, sami seba zjavne nerátajú. Áno, vravia, všetci si musíme uťahovať opasky, lenže...

Prečo by sme mali štátu pomáhať z krízy my, napríklad nadštandardne platení poslanci, manažéri štátnych či pološtátnych firiem či sudcovia? Prečo by sme my, ktorí máme desať-, dvadsať-či ešte viacnásobne vyššie príjmy ako trápny slovenský priemer, platili vyššie dane? Máme si vari deficit príjmov, ktorý by nám vyšším zdanením vznikol, dopĺňať z úplatkov? A máme sa preto azda uchýliť k daňovým podvodom? Veď nadštandardné príjmy sme si odhlasovali akože preto, aby nás prijímanie úplatkov ani daňové podvody ani len vo sne nenapadli.

S obeťami teda súhlasíme, ale nesmie sa pri nich siahať na naše vrecká... Na prinášanie obetí budú vhodnejší tí, ktorých príjmy sú síce nízke, ale je ich veľa a najmä – nevedia sa brániť. Takzvaní radoví občania.

Z cudzieho krv netečie, a našu si nedáme

Mnohým našim politikom, veľkopodnikateľom, veľkopodvodníkom, sudcom či bankám sa naozaj nepáči, že by mali zo svojich vysokých príjmov zaplatiť štátu, teda nám všetkým, vrátane seba samých, na daniach viac než ľudia, ktorí zarábajú výrazne menej. Napríklad sudcovia poukazujú na to, že ak práve nie sú výnimočné okolnosti, napríklad ťaživá finančná situácia štátu, možno znižovanie ich platov považovať za zásah do ich nezávislosti. Vrabce však čvirikajú, že štát sa v ťaživej finančnej situácii už zmieta. Pravda, ak máme veriť jeho vlaňajším i tohtoročným predstaviteľom. Ale aj keby sa nezmietal – do akej nezávislosti sudcov by vyššie zdaňovanie ich platov zasiahlo? Do ich nezávislosti od úplatkov, ktoré by v prípade zníženia príjmu brali, len aby neznížili svoj životný štandard a neboli nútení žiť ako väčšina z nás?

Argument, že vo vyspelých krajinách je diferencované platenie daní podľa príjmov bežný postup, označujú ďalší, ktorým by tie dane stúpli, za populizmus. Nadštandardne príjmových je totiž podľa nich málo, takže vyšším zdanením ich vyšších príjmov by do štátneho rozpočtu veľa peňazí neprišlo a verejné financie by to nezachránilo. Čo a kto ich má zachrániť, keď podobne argumentujú všetci, ktorí by v záujme štátu mali čosi obetovať zo „svojho“? Malo by to byť ešte výdatnejšie žmýkanie tých, ktorí majú málo, menej ako málo či takmer nič? A prečo práve tých? Pretože ich je veľa? Argument padajúci na nos ako šikmá veža v Pise; alebo aspoň vo Vrbovom.

Tragikomické výhovorky

Poznajúc slovenské pomery pritom protestujúci vyššiepríjmoví musia vedieť, že sa nemajú čoho báť. Aj keby sa povinnosť zdaňovať nadštandardné príjmy vyššou sadzbou uzákonila (akože sa to stane sotva), nadštandardne platení a nadštandarne majetní aj tak vyššie dane platiť nebudú. Pretože: buď si nahonobené majetky ulejú do daňových rajov, alebo peniaze na dane vyžmýkajú z nízkopríjmových radových občanov.

Na vytĺkaní kapitálu z toho, že prvými povolebnými „činmi“ každej vlády je výmena ľudí vo všetkých možných úradoch, takže sa podľa toho zrejme nastavujú zmluvy, však nie je najabsurdnejšie to, že sa deje. Najabsurdnejšie sú argumenty otcov a matiek (či skôr macôch a macochov) štátu, že sa s tým nič nedá robiť. Pretože: „zmluva je postavená tak, že ak sa má rešpektovať zákon, vyplateniu vysokého odstupného, či privysokej odmeny sa zrejme nedá vyhnúť“, alebo: „keby sa aj nadhodnotení pracovníci rozhodli odmeny vrátiť, ako by štátna firma zúčtovala príjem dnes už od súkromných osôb – zákon to neumožňuje“. Ako keby zabudli, že na rozdiel od zákonov prírody možno ľuďmi vymyslené hlúpe zákony zmeniť. Hra mocných na bezmocných je v takýchto prípadoch viac ako trápna.

Zbytočné nádeje

Ešteže istý – v tomto volebnom období opozičný – poslanec dal na známosť, že štátne rozpočtové a príspevkové organizácie, medzi ktoré patrí aj ministerstvo financií, môže ktokoľvek z nás obdarovať hocijakou sumou. Škoda, že s tým objavom a prípadným návrhom na zriadenie konta na pomoc štátu neprišiel už ako poslanec predchádzajúcej vládnej koalície. Možno by to bolo umožnilo už vtedy, a preto väčšiemu počtu ľudí, ukázať aspoň tým slušnejším spôsob, ako na sebe nenechať prilepený biľag pažravosti a vrátiť štátu, čiže nám všetkým, z ktorých ten štát žije, čo je jeho. Pravdaže bez záruky, že sa to namiesto vyťahovania Slovenska z krízy nepoužije na nasýtenie nenažranosti, pahltnosti či nenásytnosti, nazvime to ako chceme, niekoho iného.

Pretože čo si budeme nahovárať – ak sa niekomu podarí ukoristiť miestenku v luxusných sedadlách parlamentného, vládneho či iného štátne inštitucionalizovaného olympu alebo aj olympu v hocijakom podniku či firme, dôležitejší ako prospech všetkých je preňho ten vlastný. A snaží sa tomu podriadiť všetko. Ak sa dá, aj zákony.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel