logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Ako sa zotročujeme.

Dobrovoľné vazalstvo

Marta Moravčíková

Ešte vždy máme mnohí takmer pri každej vhodnej príležitosti plné ústa toho, ako v minulosti v našom živote absentovala sloboda. Ako nás gniavil jej nedostatok, ako sme za ňu bojovali, ako je dobre, že ju konečne máme. Naozaj máme?

Z tohto donemoty omieľaného a na rôzne spôsoby modifikovaného pojmu sa stalo takmer rovnaké klišé, akým boli frázy, do ktorých sme slobodu a iné kategórie života navliekali aj v minulosti. Väčšina z nás si však až teraz uvedomuje, aká môže byť sloboda zväzujúca a obmedzujúca, ak naozaj chceme napĺňať jej atribúty. Revoltovať proti jej nedostatku je totiž jednoduchšie, ako žiť podľa jej pravidiel. Pretože sloboda sú predovšetkým pravidlá. Bez nich by sa do slobody jednotlivca nevmestila sloboda ostatných. Naozaj slobodný a slobodu iných uctievajúci človek musí byť tolerantný, akceptujúci a rešpektujúci. Musí uznať, že nielen on, ale aj tí druhí majú právo na život. Schopnosťou pripustiť, že čím viac uvoľníme opraty tým druhým, tým viac znásobujeme nielen vlastnú slobodu, ale aj vlastnú silu, sú však obdarení len nemnohí.

Foto: hmmlargeart, titulka: practicalowl

Foto: hmmlargeart, titulka: practicalowl

Možno preto sa v posledných rokoch čoraz viac prepadáme do otroctva. Sloboda sa scvrkla na kategóriu „mať“. Mať peniaze, majetok, mať prácu. Mať možnosť mať toľko, aby sme sa mohli mať dobre. Alebo, čo je vari najhoršie, aby sme sa vôbec nejako mohli mať.

Kategória „mať“ sa pre každého z nás stala taká dôležitá, že je skrytá vo všetkých, aj v tých najjednoduchších činnostiach oveľa nástojčivejšie ako v opľúvanej minulosti. A neraz pre ňu zavrhujeme všetko ostatné.

Pred vyše dvoma desaťročiami sa kriticky poukazovalo na materializáciu nášho života a na to, že sa tvrdo potláča jeho duchovný rozmer. Súčasný kult vecí, majetku a konzumu neprekáža takmer nikomu. A nikomu neprekáža ani zničujúca unifikácia, ktorá v bežnom živote potláča akýkoľvek náznak individuality. Pravdaže, už nie zákazmi ani príkazmi najvyššej vrchnosti. Unifikuje sa otroctvom hmotného vlastníctva (a vlastnenia) na jednej strane a pudom prežitia na druhej. A taká unifikácia je oveľa sofistikovanejšia než akákoľvek ideológia.

Napríklad – mladý, ani nie tridsaťročný človek si nedávno po prečítaní beletrie opisujúcej život skupiny mladých v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia verejne a akosi zľaknuto až previnilo sypal popol na hlavu – kým si vraj tú knihu neprečítal, bol presvedčený, že mal šťastné detstvo. Teraz, kajal sa, musí svoje vtedajšie pozitívne pocity z toho obdobia prehodnotiť – asi také šťastné nebolo. Čo za absurdnosť tým vyslovil a ako dobrovoľne vliezol do vazalstva povinného prekrúcania všetkého, čo bolo, si neuvedomil. A neuvedomil si ani to, ako veľmi sa tým začal podobať na prekrúcačov a znásilňovačov, ktorí ľudí v mene moci či svojich dobrých bydiel gniavili nielen pred vyše dvadsiatimi rokmi u nás, ale všade a odjakživa.

Pred vyše dvoma desaťročiami sa mnohí nazdali, že sme sa z podobného vazalského prekrúcania skutočnosti vyzvonili. V súčasnosti ešte primnohí nevnímajú, že sme sa len prezvonili k inému prekrúcaniu a k inému vazalstvu. Primnohí si neuvedomujú, že našou druhou prirodzenosťou sa stala poníženosť, s akou sa podriaďujeme šablónam a diktátu zisku – tých druhých. A že sa dobrovoľne a sami zvierame okovami nedôstojnosti. Potláčať všetko, čo by mohlo znamenať vybočenie zo zákrytu rovnakosti, nám však vždy nediktuje len pud prežiť, ale aj strach nebyť „in“.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel