logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O ľuďoch a kolesách (aj dejín).
Text je prevzatý z časopisu Leopoldov 3/2018.

Spätné zrkadlo

Vojtech Moravčík

S pribúdajúcimi rokmi nazrie občas azda každý z nás do pomyselného spätného zrkadla života. A nemusí to byť iba nostalgický pohľad na obraz nášho bytia, ale napríklad len obzretie na to, čo ľudia za mnoho rokov dokázali či pokazili.

Dvacáté století je stoletím páry... Okrídlený výrok z vynikajúcej českej komédie Marečku, podejte mi pero, ktorá karikuje a zároveň pravdivo ukazuje, že napredovanie a pokrok sa dotkne každého, v každom veku a iba málokto odolá pozvaniu vstúpiť do toho rútiaceho sa vlaku.

Kde sa začala cesta k storočiu pary a čo bolo jej motorom? Myslím si, že tým začiatkom bolo a vlastne aj je potreba uľahčenia práce a paradoxne aj ľudská lenivosť. Verím, že tým úžasným objavom, ktorým sa to všetko začalo, bolo koleso. Okrúhly predmet otáčajúci sa okolo svojej osi, ktorý odštartoval nevídaný rozvoj ľudského snaženia a sprevádza nás do dnešných čias. A nepochybne nás bude sprevádzať aj na konci všetkých vekov. Koleso ako súčasť jednoduchého fúrika, káry ťahanej dobytkom, koča pre panstvo či dostavníka s poštou. Ale aj koleso na mučenie či zabíjanie ľudí, súčasť lafety diel, či tanku alebo obrneného transportéra.

Sú veci okolo nás, ktoré síce sú výplodom industriálnej spoločnosti, ale ktoré zároveň akoby zrástli s prírodou a vyvolávajú v nás pocity podobné oddychu po hubárskej túre na zelenej lúke. Staré technické pamiatky, ktoré najmä v minulom storočí priniesli uľahčenie ťažkej roboty, ale aj svetlo a múdrosť do našich domovov. Neviem, či sa nájde nejaký ochranca prírody, ktorý by neoblomne brojil proti fučiacej a dymiacej súprave Čiernohronskej lesnej železničky brázdiacej malebné prostredie Čierneho Balogu...

Foto: Pho Tel

Húkanie parných krásavcov pripomínajúce dávne časy, keď k Leopoldovu okrem iných prívlastkov patril aj ten, že je významným železničným uzlom, sa každý rok ozýva aj na našej, dnes paradoxne, aj vďaka pokroku, trochu osirelej stanici. A mnohí oteckovia volaniu parných mašiniek neodolajú a utekajú so svojimi ratolesťami ku koľajisku obdivovať dômyselnú prácu našich dedov.

Som železničiarske dieťa, preto mi prepáčte, že som 20. ročník celoslovenského zrazu historických železničných vozidiel – Rendez 2018 predradil pred inú parádnu udalosť, ktorá sa tento rok silnejšie dotkla Leopoldovského kultúrneho leta. Bol to prejazd automobilových veteránov Tisíc míľ československých usporiadaný pri príležitosti 100. výročia vzniku Československej republiky. Kto mávol rukou a neprišiel sa 15. júna pozrieť na prekrásne tátoše, zaváhal. Šoféri – mimoriadni nadšenci – nám pripravili nevšedný pohľad na vyglancované skvosty zašlej slávy motorizmu. Ako sa už stalo pravidlom, usporiadatelia leopoldovského zastavenia – teda nie iba prejazdu – historických vozidiel sa opäť vyznamenali. Všetky ich odkláňali do koridoru námestia, kde na kontrolnom stanovišti pri historickom pranieri, rozdávali za potlesku množstva obdivovateľov okrem pečiatky do itinerára aj občerstvenie v podobe doma napečených zákuskov, chuťoviek či minerálok. A pravidlom je aj to, že organizátormi boli aj občania, ktorí privítanie a občerstvenie pripravili a tým ukázali, že Leopoldov je síce malé, ale pohostinné mestečko, do ktorého sa oplatí vracať.

Foto: Kristína Bajtalová

Dnešný pohľad do spätného zrkadla bol hádam príjemný. A pohľad pred seba? Čo asi bude zajtra? Bude vôbec niečo hodné spomienky na to, čo je a čím žijeme dnes? Čo budú prezentovať naši pravnuci ako spomienku na nás súčasníkov? V tejto súvislosti sa natíska ešte jedna otázka: Nechýba dnešnej dobe duch a elegancia, ktoré by zo súčasných produktov robili predmety hodné obdivu budúcich generácií? Neviem. Dúfam však, že koleso dejín bude musieť ku koncu vekov prejsť ešte dlhú cestu a že na nej vznikne veľa pekného a hodného zachovania.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel