Prikázané sviatky
V tejto súvislosti si spomínam na večné kritizovanie a odpor svojho okolia k tiež de facto „prikázaným“ sviatkom historicky nedávnej minulosti. Taká bola napríklad povinná účasť na oslavách Prvého mája, oslobodenia či Slovenského národného povstania. A čo za to? Žiaľ, to bola a stále je častá otázka pri rozhodovaní, či sa osláv zúčastniť, alebo nie. V porovnaní so spomienkou a vyjadrením úcty k tým, ktorí nás svojím životom, či dokonca jeho obetovaním už odmenili, nemá prísľub večného života ako odmena za účasť na čomkoľvek, napriek všetkému, konkurenciu…
Foto: Vojtech Moravčík
Patrím k šťastnej generácii, ktorá zatiaľ nezažila na vlastnej koži vojnové útrapy. Zámerne som použil slovo zatiaľ. Iné slovo, mier, predstavovalo v zlých časoch niečo žiarivé, neskutočné a znamenalo jednu z najväčších hodnôt, bez ktorej sa život zdal ak nie nemožný, tak určite veľmi neistý. Dnes sme tento symbol a podmienku šťastného života nadobro sprofanovali nielen verejne, ale aj sami v sebe. Z úst tribúnov zaznieval a zaznieva od nepamäti a dnes sa dostáva – už aj s nádychom irónie a klišé – aj na móla prehliadok krásy, či zábavných programov. Možno to tak má byť…
Ako to všetko spolu súvisí?
Na úvod pripomenutia konca druhej svetovej vojny si v Leopoldove vypočuli štátnu hymnu a krátky príhovor TRAJA predstavitelia mesta. Okrem zvukára a dvoch naštartovaných áut, ktorých šoféri netrpezlivo čakali, kedy sa to už skončí, aby mohli pokračovať po dočasne zablokovanej ceste, to boli všetci účastníci tohto „neprikázaného“ sviatku. Považujem za úspech a vari ešte za zvyšky úcty, že šoféri oných áut počkali, kým tých niekoľko účastníkov spomienky uloží veniec k pamätníku letca, ktorý na sklonku vojny položil život možno aj za ich mierový – život – a aj za ich naštartované tátoše.
Neďaleko v parku to medzitým žilo... Deti a rodičia sa v hojnom počte chystali na oslavu Dňa matiek. Kto by si dal ujsť vystúpenia ratolestí, ktoré si chceli uctiť neľahkú a úctyhodnú prácu mamičiek? Organizátori lákali (a ako sa stalo už nepísaným pravidlom, lákajú vari pri všetkých mestských akciách) na účasť na podujatí drobnou pozornosťou. Bohužiaľ, akosi sme si zvykli, že tam, kde nič nedávajú zadarmo, netreba chodiť. Guláš, lokše, placky, halušky, šišky, tatranky či inú drobnosť... Stačí aspoň čosi, nemusí to byť hneď večný život, aby sme dobrú vec podporili svojou účasťou. Je to osvedčený recept fungujúci v starom Ríme, aj v socializme, keď sme do prvomájového sprievodu ísť museli, aby sme si nepošramotili kádrový posudok, a tým, ktorým strčili do rúk zástavu či transparent, sa ušiel aj párok a fľaška piva.
Moja úvaha akoby naznačovala, že sa pravidelne zúčastňujem pietnych spomienok a osláv významných dní. Bohužiaľ to tak nie je. Z vlastnej iniciatívy by som asi k pamätníkom významných udalostí alebo ľudí, ktorí by si to zaslúžili, vence klásť nešiel – zlenivel som. Nešiel by som však ani za odmenu. A možno ani za prísľub večného života. Lákať na oslavy dôležitých medzníkov histórie na párky či pečeného barana alebo na čokoľvek iné, hoci aj za sľuby, je nedôstojné. Rovnako nedôstojné sú však pietne akty, ktorých sa zúčastnia štyria ľudia vrátane technickej obsluhy. Jediným východiskom je takéto podujatia zrušiť, pretože v opísanom podaní môžu napriek dobrej vôli ich aktérov (a nie ich vinou) vyznieť takmer ako zneváženie udalostí, ktoré síce významné sú, ale už nám, žiaľ, priveľmi zovšedneli. Zabudli sme totiž na ich memento. Vojna u nás nebola už sedemdesiatdva rokov, no nie je vylúčené, že sa ešte aj my starší dožijeme nevyhnutnosti ísť (povedzme aj v predpísaných košeliach) do sprievodu iba preto, aby sme si zachránili životy. A netreba pochybovať o tom, že v takom prípade zrejme pôjdeme všetci. Veď život je hodnotná odmena, či nie?