Čušať, či demonštrovať?
Ako má človek žiť, čo môže robiť, aby sa mu podarilo zahatať z brehov únosnosti vyliate špinavosti, neprávosti, lži, podvody, zlo? Ako bojovať proti bezohľadnosti vyplývajúcej z opojenia majetkom, mocou, z možnosti byť bohmi, ktorí rozhodujú o bytí a nebytí druhých? Čo dnes (presne ako včera, predvčerom, dávno pred nami i po nás) môže urobiť obyčajný človek? Demonštrovať?
Tak akosi sa ma pred pár dňami spytovali gymnazisti z neveľkého slovenského mesta, ešte pred pol rokom plní optimizmu a neochvejnej viery v rýchle víťazstvo proklamovaných ideálov. Tak zrejme trápi zmysel vlastnej existencie a možnosť ovplyvniť ho každého z nás. A každý si pravdepodobne odpovedá podľa inej skúsenosti, inej hierarchie hodnôt, inej vnútornej sily.
Foto: davide (flickr.com)
Ako teda žiť, ak chceme, aby spravodlivosť, poctivosť, česť, dobro, krása či vnútorná čistota prežili aj v čase a podmienkach, ktoré sa im vysmievajú, ba svojím spôsobom ich stavajú mimo zákona? Ako odporovať zlu a lži? Ako, keď sa skôr dá súhlasiť s myšlienkou básnika, že raz istotne zvíťazí pravda, no najskôr musí dokázať to, čo dokáže lož…
Poznanie ma naučilo na takéto otázky odpovedať tým najmenej populárnym a najťažšie uskutočniteľným:
držať si puky, aj keď je človek po uši v bahne; nezľavovať z nárokov na seba; neprepáčiť si vlastné hriechy; klásť si latku vždy aspoň o centimeter vyššie, ako vyžaduje nevyhnutnosť prežiť.
Žiaľ, nie sú to frázy. Presviedča ma o tom cena, ktorú som musela či musím platiť za každý poklesok, hriešik, hriech, za každé bezhlavé povolenie uzdy.
Život je nekompromisne spravodlivý. A nič na tom nemení ani fakt, že na jeho spravodlivosť niekedy treba čakať celé generácie. Čas čakania a schopnosť spravodlivosti a práva pôsobiť navonok sú úmerné veľkosti miesta, aké im hlboko v sebe vydelí každý z nás. A predlžuje sa o život každého, kto v nádeji na rýchly a bezprácny zisk vymení namáhavé budovanie pevnej statiky v sebe za vratké barly sľubov zvonka.