Maľovaná (a fotografovaná) nesmrteľnosť
Tí čo uverili, uverili možno naozaj i preto, že chceli uveriť vo vlastnú nesmrteľnosť. A utiekajú sa k nemu, pretože kríž, ktorý musel niesť na zbičovanom tele na ceste od svojich sudcov po katov, im pripomína vlastný kríž, s ktorým sa lopotia dlhšie ako on. Celý život. A dúfajú, že smrť ho z nich sníme. A že ten, v ktorého vzkriesenie uverili, ich vykúpi z hriechov, čo nedokázali nepáchať. Aj keď dúfanie, že to bude vykúpenie do nového, ba dokonca lepšieho života, je iba dúfaním.
Ako vyplýva z dedikácie Jána Lofaja, výborného reportéra, fotoreportéra i pedagóga, dúfanie je aj útechou. On venoval knihu Ježiš maľovaný na Slovensku, v ktorej fotograficky zvečnil ľuďmi ukrižovaného a neskôr ľuďmi velebeného i umelecky stvárňovaného, najmä však ľuďmi znesmrteľneného človeka „východoslovenským ženám, matkám i starým matkám, pre ktoré bol život zavše krížovou cestou a kríž útechou“. Prečo nie všetkým ženám, nevedno. Hádam preto, že ako v závere knihy s vyše tristo fotografiami píše Pavol Tirko, väčšina krížov je z východného Slovenska.
Výlučnou informáciou sú divákovi kríže a ich detaily. Ako sa autor vyjadril po vyjdení knihy vydanej vlastným nákladom (vydavateľstvá o ňu nemali záujem), v rozhovore pre Knižnú revue, jeho dielo je predovšetkým esejou. Treba dodať, že fotografickou esejou. Textu je v nej naozaj ako šafranu. Za nepodpísaným možno niekde identifikovať (inde len tušiť) autora, pod básňami, miniesejami a jednou poviedkou sú podpísaní Mikuláš Kasarda, Anton Blaha, Ján Motulko, Milan Rúfus, Tertulian, Jozef Havran, Pavol Tirko a Milka Zimková. Tá úspornosť pri autorskom texte nie je na škodu pri obrazoch a je v súlade so zámerom, aby – podľa autorových slov – bola kniha „na pozeranie“. Keby však bola trochu aj na čítanie (povedzme v textovej prílohe), bolo by to iste obohacujúce. A nie iba pre čitateľov, ale hádam aj pre „pozeračov“. Tým skôr, že Ján Lofaj vládne fotoaparátu rovnako dobre ako slovu. Tak či onak, svojou knihou obracia pozornosť na výnimočnosť diel, ktoré mnohí pri stretnutí len tak obchádzame. Jedni preto, že im viera ani kresťanská symbolika nič nehovoria, iní preto, lebo Ježišov na krížnych cestách či na cintorínoch, v kaplnkách, ktorých klenbami je iba nebo, nestvárnili renomovaní výtvarníci, ďalší preto, že ich nik nenaučil všímať si a vnímať. Ján Lofaj stvárnil krásu a hĺbku rôznych tvárí Ježiša do podoby večnosti, ktorú nerozožerie črvotoč ani hrdza. Predovšetkým však vzdal poctu tvorivosti tých, ktorých často celé veky nemá nikto za nikoho, ba vlastne až za nič. „Obyčajným“ ľuďom.
Jeho fotografická pocta dielam, ktorými nielen školení výtvarníci, ale aj neškolení tzv. ľudoví umelci už vyše dvetisíc rokov zbožšťujú jedného spomedzi seba, je skutočným znesmrteľnením. Na rozdiel od toho, ktoré je zakliate iba vo viere, znesmrteľnenie, ktoré umocnil Ján Lofaj v Ježišovi maľovanom na Slovensku, je nespochybniteľné. A je viac ako znesmrteľnením ukrižovaného, ktorému už jeho večný život v hlavách kresťanov sotva kto vezme. Kniha Jána Lofaja je schodom do večnosti pre tých, ktorých stopu v nej zaznamenal a v ktorej je ich nesmrteľnosť istá. Prinajmenšom dovtedy, kým bude na svete aspoň jeden jej exemplár.
Ján Lofaj v rozhovore pre Knižnú revue.