Foto: Vojtech Moravčík

Foto: autor

Výchova ulicou

Ako stredoškolák som študoval na 450 km vzdialenej škole, no takmer každý víkend som cestoval domov. Bola to veľká štrapácia, ale návraty, zvyčajne neskoro v noci alebo skoro ráno, mali neopísateľné čaro. Najmä tie jarné voňali. Voňali prebúdzajúcou sa prírodou a vtáčí spev na svitaní oznamoval, že je všetko tak, ako má byť.

Stará známa ulica, dlho nespevnená a rozkopaná, poskytovala svojim malým obyvateľom bizarné možnosti takmer celodenného trávenia času v kruhu rovesníkov... Príliš pejoratívny výraz „vychovala ho ulica“ treba v prípade tej našej poopraviť na: „ulica pomáhala vychovávať“ a patrila (a niekde hádam ešte stále patrí) k dôležitému pilieru každého detstva. V ranom veku, predstavuje spoločenstvo, ktoré každého, či chce, alebo nechce, výrazne formuje. Aj keď v každej epoche inak.

Detstvo mám dávno za sebou, no nedávno ma dianie za bránou domu opäť prinútilo vyliezť z ulity a pridať sa k neveľkému kolektívu, ktorý potreboval pomoc. Hoci nie tá z detstva, znovu ma volala ulica – pomáhal som stavať máj. Netreba vysvetľovať, že táto tradícia siaha do dávnej minulosti a symbolika, ktorú predstavuje nebola vždy rovnaká a postupne menila a mení svoj význam a charakter. V staroveku ľudia vztyčovali máje na ochranu pred zlými duchmi a chorobami, neskôr máje symbolizovali príchod plodného obdobia na konci nadvlády zimy a vyjadrovala želanie a nádej sedliakov na dobrú úrodu. A napokon sa stavanie májov preorientovalo na mesiac lásky v pravom slova zmysle. Mládenci zvyčajne v predvečer prvého mája stavali máje pred príbytkami dievčat súcich na vydaj. Tým, ktoré na to ešte nemali vek, alebo vážnu známosť, postavili spoločný máj v strede dediny, a tým dali podnet k oslavám a veseliciam počas jedného z najkrajších mesiacov v roku. Najmä v slovenských dedinách, kde folklór v žilách obyvateľov našťastie ešte pulzuje, majú tieto prejavy slávnostnejší a pestrejší ráz.

Foto: Vojtech Moravčík

Foto: autor

V Leopoldove sme trochu skromnejší, ale napriek tomu je táto tradícia roky zakotvená v kalendári mestských podujatí. Vlani sa náš „májový mechanizmus“ vyčíňaním vetra polámal, ale našťastie nikto neutrpel zranenie. Mohla ho však utrpieť tradícia – ak by nás to bolo od ďalšieho stavania májov odradilo. To sa však nestalo. Je pravda, že sofistikovanejšie mechanizmy, žeriavy a plošiny, málo korešpondujú s pôvodným obrazom mládencov odhodlaných poradiť si len chlapskou silou, a naoko tak skryť jemnú dušu milujúceho junáka, lenže... V našich končinách nie je jednoduché ani zájsť do hory, vyťať strom a postaviť ho vyvolenej do dvora. Treba si pomôcť presunom odinakiaľ. V našom prípade bolo potrebné riešiť šesťkilometrový presun 26-metrového smrekového krásavca z hlohoveckého Soroša až na Kaliňákovom ministerstve. Ale podarilo sa. Aj hoci junákom sa veľmi nechcelo vymeniť priestor pred počítačovými monitormi za uličnú atmosféru a museli ich nahradiť či doplniť síce zaľúbení, ale šediví „mládenci“, máj sa staval.

A bolo vôbec pre koho stavať? Našťastie áno. Verím, že mamičky a oteckovia si neprišli pozrieť iba svoje ratolesti, ktoré stavanie mája každý rok spestrujú v príjemným škôlkarskym programom, ale že v nich zarezonovala aj vzájomná láska. Detičky nám zaspievali, ukázali čo ich panie učiteľky v materskej škôlke pod vedením pani Zuzany Luhovej naučili a dozdobili máj, zaparkovaný pred vztýčením tradične na smetiaku. A potom už iba stačilo napnúť svaly a po úspešnom snažení si vyslúžiť potlesk májového zhromaždenia.

Pri neďalekom pamätníku Jarolíma Gucmana prebiehala o niekoľko minút skôr iná, na prvý pohľad azda aj významnejšia slávnosť oveľa skromnejšie. Zúčastnili sa na nej iba traja ľudia. Pietny akt pri príležitosti 70. výročia konca druhej svetovej vojny mal v Leopoldove rovnakú podobu, akú asi aj vo viacerých mestách a obciach – ľudia zabúdajú. Niekedy je to dobre, inokedy to môže spôsobiť obrovské škody. Veď nebyť napríklad 8. mája 1945, nemuselo byť samozrejmosťou ani to naše stavanie májov. Hoci – aj na túto tradíciu sa pomaly zabúda a často priláka iba takpovediac zainteresovaných.

Dnes som bol zase na „svojej“ulici. Je oveľa upravenejšia a krajšia ako v mojom detstve, stretol som tam aj zopár ľudí, ktorí boli pri vztyčovaní mája ochotní ťahať za spoločné lano, bolo ich však oveľa menej ako kedysi...