Samoľúbosť
Zažiadalo sa mi raz upiecť chlieb. Dosiaľ som ho len jedla, dívala sa, ako ho pečú v pekárni, alebo som o jeho sádzaní do pece čítala. A v knihách sa chlebík nemôže nepodariť.
Čím viac sa mi chcelo zahryznúť do krajca z vlastných rúk vymieseného, vykysnutého, i do pece položeného, tým väčšia bázeň sa ma zmocňovala. Upratala som byt, umyla sporák, nachystala som misu, varechu, plech, droždie aj vodu, ocot aj soľ. Pred oči som povystierala vrecko s návodom na domáci chlieb a pustila som sa do roboty.
Všetko som spravila ako treba. Cesto nakyslo, bochník sa vydaril súci, rúra bola rozpálená do horúca. Môj prvý chlieb sa začal piecť. A ja som do poslednej chvíle trnula: bude to chlieb?
Bol a chutil. A mne z neho zostalo všetko, čo si do života nesieme z prvej lásky. Aj kus sebavedomia navyše.
Foto: Nelson Cardoso
Po čase som sa rozhodla napiecť chleba znova. Zachcelo sa však aj bratovi a tak sme si vymysleli súťaž. Čí bude lepší. Usilovali sme sa príkladne. On sa zastrájal vyhrať a ja som sa sebavedome uškŕňala. Cítila som v rukách skúsenosť prvého pecňa. Kvások som zarábala už bez trémy. Bola som presvedčená o víťazstve. Brat tiež.
Bochníky sme usadili do rozpálených útrob sporáka a čakali na ten krásny zázrak najvzácnejšieho z jedál. Na jeho vôňu, na chrumkavú kôrku, na striedku plnú mäkkého tepla. A dočkali sme sa. Bola vôňa, bola kôrka, bola aj mäkká striedka. Ibaže nebolo chleba. Z našich rúk vzišli len dva nevzhľadné pagáče.
Bolo nám obidvom do plaču. A nie preto, že sme nemali do čoho zahryznúť, ale že sme zabudli na najdôležitejšiu vec: že zázrak voňavého chleba sa rodí aj z úcty, trpezlivosti a lásky a že sa nepečie pre víťazstvo, ale pre človeka.