Pôvodne vyšlo v Smene na nedeľu
začiatkom 90. rokov 20. storočia

Životné maximum

Sú takí ľudia, čo majú menej, než je stanovené málo na prežitie. A predsa vedia dávať toľko, že život s nimi prekypuje vrchovatou plnosťou.

Neušlo sa im veľa slávy, majetku ani peňazí; detí aj lásky dostali len toľko, aby ich neobišlo poznanie, že aj s takými darmi sa niekomu pritrafí žiť. A predsa dokázali vyšperkovať život vzácnejšie než mnohí vládcovia a králi. Ťažko a úporne ryžujú zrnká dobra, kde druhí vidia len hlušinu šedivosti.

Tvrdo a neľahko – mozoľmi – brúsia svoje svoje činy, kde druhí vidia iba plytkosť okamihu.

Mĺkvo a pokorne – vráskami a šedinami – prijímajú , keď druhí nevidia už viac než možnosť zúfalstva.

Ľahko a nebadane, akoby mimochodom – s láskou – dávajú, kde druhí nevidia na ľudské teplo odkázanú dušu.

Sú takí ľudia. Vedia dať, aj čoho sa im samým nikdy nedostalo, a nepýtajú za svoj podarúnok zmenku. Stačí im, že v pravej chvíli zaplátali dieru, ktorou sa do života druhých začal vkrádať tieň.

Foto: photos.de.tibo

Žijú a dávajú nám viac, ako je všetko, čo majú.

Nedostávajú sa na titulné strany novín ani do reklamy a často ani do vedomia tých, pre ktorých žijú.

A my ich často zbadáme zväčša až keď odišli, pretože prestali mať pocit, že ich dary prijímame.

Sú však. A sú ďalej. Zostávajú.

A hoci ich veľkosť mnohí spoznáme, až keď sa už z nášho ja i zo života celkom vytratili, ponúknu veľkorysosť svojho skromna znovu, len čo vytušia, že nás dusí nedostatok – čohokoľvek.