Neviem si predstaviť, ako by reagovali kníhkupci (nevraviac o vydavateľoch), keby zákazníci reklamovali knihy ako nepodarky preto, že sú plné hrubých gramatických chýb, štylistických lapsusov či zlého skloňovania, prípadne preto, že si kúpili text na úrovni slohovej práce základnej školy tváriaci sa ako literatúra. Aj také sa vydávajú... Čitateľ to však v kníhkupectve nemusí zistiť a možnosť zaplatiť knižku až po prečítaní neexistuje. Najmä pri knižných novinkách si teda zvyčajne kupujeme mačku vo vreci.
Odborník tvrdí, že výmena štátnych úradníkov po každých voľbách ťahá štát ku krachu. Laik uvažuje, že ku krachu ťahá nás všetkých – a treba to povedať neeufemisticky – pažravosť. A šafárenie zo spoločného, ako keď sa nešafári z vlastného. Pritom za vlastné sa, pravdaže, celé veky pokladá iba a výlučne „moje“, nikdy nie „naše“...
Všetci bankám poskytujeme svoje viac či menej ťažko (alebo ľahko) zarobené peniaze, aby s nimi manipulovali, využívali ich, zneužívali a aj pomocou nich tvorili zisk. Ak však chceme so svojimi peniazmi manipulovať my vkladatelia, musíme paradoxne každú finančnú operáciu so svojimi vlastnými aktívami banke zaplatiť. A za čo vlastne platíme? Dnes väčšinou za bezhotovostné, automaticky prebiehajúce operácie...
Nie prečítať – kúpiť. A nie do vlastnej knihotéky, ale do niektorej zo slovenských knižníc. Prečo? Pretože knižnice na Slovensku už roky nemajú toľko peňazí, aby mohli svoje knižničné fondy rozširovať tak, ako by chceli. Inými slovami, nemajú za čo nakupovať toľko nových kníh či iných knižničných jednotiek (napríklad cédečiek alebo dévedečiek), koľko by pre svojich čitateľov potrebovali.
Hrať, či siať? To je otázka...
Keď čítam alebo počujem, že ktorýsi herec či herečka sa dobre cítil „v roli“, rozmýšľam, či sa pod tie dobré pocity podpísala roľa s pšenicou, jačmeňom, repkou olejnatou alebo inou plodinou.