Poobede zvyknem chodiť z práce električkou. Petržalské mosty sú už pravidelne plné. Zápchy, predbiehanie áut, občas havárie, a potom to zvyčajne celé kolabuje. Idem teda radšej električkou. Ráno mi ide z neďalekej konečnej autobus 98, poobede už druhý rok električka až k Slimáku. Spokojne si sedím pri okne a so zadosťučinením sa dívam na šoférov hlavne tých lepších značiek, ako trpia. Oni musia stáť a ja v električke fičím nerušene ďalej.
„Vrták? Ale šak to nyšt neny...“
Otec večne niečo opravoval. Najčastejšie motorky. Prilepšoval trom malým, no veľmi hladným krkom. Motal som sa okolo neho, obdivoval a obdivoval. Najviac ma fascinovala vŕtačka. Niekedy ma postavil na stoličku a dovolil malej ruke tlačiť páku. A mne sa vtedy zdalo, že tá jeho veľká ruka na mojej ani nie je potrebná. Vrták sa krútil a z dierky vyliezali strieborné jašteričky.
Prípad Skoba sa nesmie už nikdy opakovať. Najväčší dôraz sa preto kládol na nepreniknuteľnosť oplotenia kasární a hneď za tým stráženie tejto nepreniknuteľnosti. Nemožno predsa riskovať opätovné preniknutie ženského elementu nízkych mravov medzi posádku.
Reťazenie násilných smrtí sa začalo vtedy, keď sa začalo ľudstvo. A pokračuje bez ohľadu na dosiahnutú takzvane civilizačnú úroveň. Je to ako s týranými deťmi – aj ony sa zvyčajne stávajú tyranmi a mstia sa na nevinných, ktorí sa budú mstiť na ďalších nevinných.
Druhoročiaci do ambulancie zvyčajne príliš nechodili. Na zdravotné problémy sa zrazu chodili sťažovať iba môjmu „asistentovi“, zdravoťákovi Buklákovi. Ten zneistel, asi sa s takým ešte nestretol. Netrúfal si im radiť ako zvyčajne a začal vyzvedať u mňa. Vraj ich štípe a páli pri močení a niektorí majú ráno aj trenky zababrané od nejakej sračky, ako to diagnostikoval on. Trval som na vyšetrení. Museli odprezentovať svoje náčinie a bolo jasné. Môj verdikt znel – vojenská nemocnica Ružomberok.
A ona to určite myslela dobre...
Asi študentka-brigádnička v reštaurácii, kam chodievam po rodinné sobotné obedy, komentuje dve eurá, ktoré kladiem na pultík ako všimné s milým úsmevom: „Ale nie, nechajte tak. Vy to potrebujete viac. Ďakujem.“
Na chvíľu som zdrevenel. Za svoj nie krátky život som sa ešte nestretol s tým, aby čašník odmietol všimné…