Augiášovstvo
Na špinu je aj sneh belostne milosrdný, len kým naň prvý raz nestúpi ľudská noha. Človekom spôsobené rany lieči aj sneh svojou čistotou, len kým ho nerozdupeme v pretekoch s časom, a kým na stupeň víťazov nevystúpi naša povýšenecká ľahostajnosť. Kým sa neprederieme ponad všetkých a všetko. Hore.
Špina sa z hĺbky vždy derie na povrch. Je ľahká. Neváži viac ako pouličná dámička. Len platiť za jej miesto v našom živote sa musí ako drahej kurtizáne. Veľa. Priveľa.
Za predajnú lásku sa vždy platí príliš draho. (A hnusom z nej nás neočistí ani exkluzívne mydlo od Diora. Naopak.)
Dovtedy sa človek topí v špine, kým si neurobí čisto – v sebe.
Koľko haraburdia hýčkaného zákerným pohodlím treba vyniesť na smetisko?
Koľkokrát denne treba v sebe utrieť prach sebalásky, zamiesť smetie bezobsažna, spláchnuť do výlevky prázdno povrchného vzťahu?
Koľkokrát treba namiesto po omamnom rýchlo prchajúcom víne siahnuť po celkom obyčajnej čírej vode?
Koľkokrát treba namiesto omasteného krajca prežrieť iba suchú omrvinku – aby nám priveľmi plné brucho neohlo k zemi rovný chrbát?
Koľkokrát si za nijakú cenu nesmieme umývať ruky, ak v sebe, pred sebou i pred svetom chceme zostať čistí?
To nijaká štatistika nespočíta. Účty svojho života nosí každý v sebe. Ako sme však na tom v globále, nepríjemne vidieť. Všade.
Darmo na seba navlečieme image prvotriednych oblekov;
darmo nám sedí každý vlas na správnom mieste;
darmo sme za bielizeň zaplatili nekresťanské tisíce;
darmo sa vozíme v nablýskanom BMW či mazde.
Škvrny zo seba nezmyjeme nijakou módou, nijakými líčidlami. Neuchráni nás pred nimi ani filmovo nádherne oblečená hradná stráž, a z trasoviska na pevnú zem nám nepomôže ani zahraničný kapitál. Ani smeti z našich ulíc nevymetú gastarbeitri spoza hraníc. Nie som si však istá, ani že to dokážeme sami.
Bojím sa totiž, že je u nás tak veľa špiny preto, lebo je málo čista v nás.
Foto: MartaM
