Čo potrebujeme naozaj

Vojtech Moravčík

Samozrejme, je chvályhodné, ak sa upravujú priestory v extravilánoch a budujú sa či vyčleňujú osobitné cesty pre cyklistov a chodcov na zvýšenie bezpečnosti i možnosti relaxu pre nás všetkých. Je však v posledných rokoch práve toto prvoradý, „chlebový“ problém Slovenska?

Vyrastal som na Hurbanovej ulici v Hlohovci a v časoch mojej mladosti to bola vlastne plnohodnotná obytná zóna, ako ju dnes označuje dopravná značka, kde treba rátať s hrajúcimi sa deťmi a obmedzenou rýchlosťou. Ulica bola naším ihriskom nielen kým cesta na nej bola iba udupaná hlina, ale aj keď ju pokryl asfalt. A spolu s našimi rodičmi, ktorí sa nemuseli obávať, že sa dostaneme do kolízií s autami, nás vychovávala. Ten čas je už dávno preč a nehovorím, že trend motorizácie je niečo negatívne. Neviem si však predstaviť, že by dnes na našej ulici hrali deti futbal, hokej alebo felériem, felériem. Dnes sú ulice preplnené parkujúcimi autami a, priznávam, svoj podiel na tom má aj moja rodina.

Paralelne s našou Hurbankou sú z jednej strany ulica Radlinského, z druhej Bernolákova a ja považujem za šťastie, že Hurban, Bernolák či Radlinský sú osobnosti-stálice, takže som si po „nežnej“ nemusel v občianke meniť meno ulice… Ale k veci.

Cui prodest?

Teda, komu to prospeje? Na Bernolákovej ulici, ktorá vedie v Hlohovci od cintorína až dolu k štreke a k starej vrátnici Slovakofarmy, menili nedávno vodovodný rad a obávam sa, že nie celkom pre jeho zlý stav. Skôr niekoho postihla úžasná myšlienka vybudovať na jednej strane ulice cyklotrasu a možno tak vhodne vyčerpať časť nejakého eurofondu, ktorý podľa bruselských regulí nemožno použiť na niečo naliehavejšie, no s cestnou premávkou nesúvisiace. Zmastili to teda spolu. A tak na jednosmernej ulici, kde bolo možné parkovať na oboch stranách vozovky, teraz na takmer kilometrovej obojsmernej cykloceste síce zväčša nevidieť ani len koleso bicykla, ale parkovať sa tam už nedá.

Podobná situácia vznikla svojho času aj na Vajanského nábreží v Bratislave, kde na jednom jazdnom pruhu vybudovali cyklopruh oddelený od pruhu pre motoristov mohutnými betónovými (a pre premávku nie vždy celkom bezpečnými) oddeľovačmi. Hoci teda cyklisti boli spokojní a len v lete 2024 ich týmto úsekom údajne prešlo až 40-tisíc, zároveň sa zdvihla vlna nespokojnosti necyklistov. Nakoniec sa podarilo presadiť výmenu betónových oddeľovačov za farebné plastové (ako by stresujúce hmýrenie rôznofarebných dopravných prostriedkov a značiek bolo treba umocniť ďalšími prvkami…) a osadiť ich vnútri cyklopruhu, takže autá majú k dispozícii nejaký ten centimeter navyše. A treba byť spravodlivým – okrem bezpečnosti pre cyklistov sa naplnil ďalší z cieľov – odľahčiť tento úsek cesty od nadmerného množstva áut. Za akú (aj finančnú) cenu, je už iná otázka.

Cyklotrasmi k prioritám

Nejde však len o Bratislavu. Novou „cyklotrasou“ sa zaskvelo aj môjmu dospelému životu i srdcu blízke mesto Leopoldov. Podobne ako v Hlohovci aj tam sa rekonštruovalo a asi bude aj ďalej rekonštruovať, nie vodovodné, ale plynové potrubie. Myslím, že mesto na túto operáciu umne využilo povolenie Slovenského plynárenského podniku podmienené požiadavkou, aby rozkopané úseky dalo do poriadku. A samospráve slúži ku cti, že na Štúrovej ulici dokončili prácu položením nového asfaltového povrchu. Časom sa hádam dočkajú podobného koberca aj ostatné povrchy leopoldovských ciest, ktoré po rôznych rozkopávkach vyzerajú ako zaplátané krtkove nohavičky s vreckami z pôvabnej rozprávky českého spisovateľa Zdeňka Milera Jak krtek ke kalhotkám přišel.

Teraz však ide o cyklopruhy. Aj v Leopoldove sa totiž s podporou z prostriedkov plánu obnovy začalo vlani na jeseň budovať nielen cykloparkovisko pred železničnou stanicou, ale vybudovali sa aj obojsmerné mestské cyklokoridory od stanice cez spomínanú Štúrovu ulicu až po štátnu cestu 3119. Tvorcovia si našťastie namiesto oddeľovačov vystačili iba s niekoľkými desiatkami litrov bielej farby a iste pamätali aj na krátkozrakých, preto nakreslili na oboch stranách cesty šípky s piktogramami cyklistov hádam každých päť až desať metrov.

Nezaostávajú ani iné mestá. Ako správny dôchodca, som sa nedávno odviezol vlakom do Trnavy a peši sa vydal na Bratislavskú ulicu – starú výpadovku na Senec. Medzi dvoma hlavnými cestami spájajúcimi sa na Bratislavskej, je pavučina uličiek a tá korešponduje v súčasnosti so životnými potrebami Slovenska – budovať cyklotrasy, cyklopruhy atď. Aj v Trnave dostala každá, aj tá najkratšia cesta pekné červené koberce s rôznymi retardérmi a hádam stovkou dopravných značiek upozorňujúcich na vyhradené úseky pre cyklistov, ktorí môžu jazdiť v oboch smeroch aj v jednosmerke. Doteraz v jednosmerke jazdili bicykle v protismere s istou dávkou tolerancie na oboch stranách bežne, aj bez drahého dopravného značenia. Ale budiž, aspoň som si doplnil vedomosti aj o skupinu doplnkových tabuliek s nápisom Cyklisti voľno.

Touto malou exkurziou po niekoľkých cyklo- pruhoch, trasách, cestách, chodníkoch – ako sa komu páči, nechcem dať najavo, že som proti ich budovaniu. Naopak. Veď aj ja využívam pri cestách za vybavovaním všeličoho možného a nemožného veľmi často práve bicykel a čím bude ako nielen ekologický, ale aj zdravý dopravný prostriedok bezpečnejší, tým lepšie.

Nekolesové priority

Ten v posledných rokoch prepuknuvší cyklopruhový boom by však mal podľa mňa v nás evokovať úvahy o prioritách a upriamiť pozornosť aj na ďalšie aspekty nášho života, ktoré sú možno nákladnejšie a v istom zmysle aj menej viditeľné, ale v pelotóne problémov by sme ich mali nielen my, ale aj naša európska vrchnosť posunúť na prvé miesta záujmu a riešenia.

Po príklady zalistujem v jednej dekáde svojho produktívneho života, ktorú som v rokoch 1979 až 1989, teda za takzvanej totality, absolvoval v kultúrnej príspevkovej organizácii. Pracoval som ako fotograf a tlačiar v Západoslovenskom krajskom osvetovom stredisku Bratislava, kde sme permanentne zápasili s nedostatkom materiálu a kvalitného technického vybavenia. Taká bola doba. Všetko sa zháňalo a veľmi ťažko sme získavali kvalitné, prevažne západné materiály a techniku. Kompenzovali sme to nadšením a kolektívnou spoluprácou, aká sa v dnešnej dobe stráženia vlastného know-how už nevidí. Našťastie sme mali vedúceho, ktorý si uvedomoval silu propagácie a pretláčal naše požiadavky kde sa dalo. Slúžili sme vtedajšej partaji iba na krajskej úrovni, ale napriek tomu sme po dlhom snažení získali technické vybavenie na úrovni vtedajšej „Četky“, teda Československej tlačovej kancelárie. Veľkú udalosť sme v našom malom kolektíve zaznamenali, keď som si po rokoch snaženia o získanie devízových prostriedkov mohol zavesiť na krk naozaj svetový fotoaparát švédskej výroby značky Hasselblad, aký, mimochodom, pracoval aj pri prvých záberoch z Mesiaca. Aj keď fotoaparát východnej proveniencie Pentacon nebol zlý, v kritických situáciách prejavoval isté nedostatky, a čo si budeme hovoriť, sebavedomie každého fotografa, ak používa špičkové prístroje, nepochybne výrazne rastie. Nebol som výnimkou. Najmä keď sme sa pretláčali ako neakreditovaní šuflikári na celoštátne akcie vo vtedajšom Československu.

Každoročne sa však opakovali aj iné situácie. Aj keď v minulom režime zúrilo plánované hospodárstvo (hoci – možno práve preto), koniec roka vždy znamenal bezbrehé nakupovanie. Samozrejme, nie za valuty. Ekonómovia, najmä z príspevkových organizácií, celý rok žgrlošili a na konci roka so železnou pravidelnosťou zistili, že treba dočerpať plánované výdavky, aby sa organizácii na budúci rok nekrátili príspevky. A tento neduh pretrváva podľa mňa dodnes. A nielen v štátnych a príspevkových organizáciách, ale aj v podnikateľskej sfére pri takzvanej optimalizácii zisku.

Obávam sa, že európska prax s eurofondmi nie je výnimkou. Časové limity a kolosálna byrokracia pri ich čerpaní ku koncu obdobia stanoveného na ich vyčerpanie prináša časový stres a nehospodárnosť, respektíve zbytočné vynakladanie prostriedkov na niečo, čo nevyhnutne nepotrebujeme. Alebo bez čoho by sme sa na rozdiel od oveľa potrebnejších, ba životne dôležitých vecí, povedzme cenovo dostupných bytov či kvalitnejšej a systémovo zabezpečenej (nie od buka do buka riešenej) zdravotníckej starostlivosti ešte nejaký ten rok zaobišli. Nie že by cyklotrasy pre nás neboli potrebné alebo užitočné. Len by bolo dobré, aby sa tí, ktorí možno bez detailnejšieho poznania našej situácie rozhodujú, na čo máme peniaze, ktoré nám priklepnú použiť, rozhodovali s prihliadnutím na NAŠE ozajstné priority.