Zase ma hrýzlo
Vyrazili sme len tak, s vnúčikom a vnučkami do Pezinka. Z Leopoldova chodíme rýchlikom a bonus je, ak je súprava poschodová – on to má rád. A pretože v dnešnej absurdnej digitálnej dobe je fyzický nákup lístkov neistý a nevydarený navyše zaťažený pokutou, ešte doma si na displeji mobilu „vyhladkáme“ lístky. A ak je vlak málo obsadený a máme k dispozícii voľnú štvormiestnu kóju, najlepšie aj protiľahlú, sme bez stresov. Ak takýto komfort nenájdeme, vnúčik reve takmer kým nevystúpime. Vtedy sa sprievodca-vlakvedúci radšej schová k rušňovodičovi a my sa potichu hanbíme. Pravdaže, trochu preháňam; s vnúčikom si nakoniec vždy poradíme. Pri jednej z nedávnych takýchto ciest som sa však namiesto za neho musel trochu hanbiť za seba. Hoci… hanbiť som sa mal za niekoho iného.
Začalo sa to ako vždy celkom nevinne. V cieľovej stanici býva prvou zastávkou cukráreň. Síce s biednym výberom, ale ráta sa nám najmä výbeh s hojdačkami a maketou lode s pieskoviskom. Potom nasleduje balkánska zmrzlina, ktorej výrobca sa presťahoval z Leopoldova a víta nás lámanou slovenčinou ako starých známych. Posledná štácia, pre nás električkovým žargónom obratisko, je pizzeria poskytujúca aj štandardný reštauračný sortiment v ľudovom prostredí. Je tu kútik pre deti a preliezačky v staromódnom námorníckom štýle, ktorý nám okrem občerstvenia umožní preklenúť čas pred plánovaným odchodom domov. Na stole terasy, ktorá je súčasťou reštaurácie sa objaví pizza, hranolčeky, kečup, tatárska omáčka a deti medzi pobehovaním zavše sem-tam niečo zobnú.
Tentoraz, kým deti šantili a ja som sedel pri stole s už prázdnymi taniermi sám, objavila sa pri mne staršia pani s obviazanou rukou zavesenou v gázovej šatke a nezrozumiteľne čosi drmolila. Koncovka bola zvláštna. Žiadala „papu“. Akosi mi celkom nedošlo, čo vlastne chce, tak som jej povedal, že sme už skončili a o chvíľu odchádzame.
Foto: Dan Perez, CC BY-NC 2.0
Pani v ošumelom pánskom slamenom klobúčiku a v rovnakom odeve očividne už po zenite, sa chvíľu ošívala, tak ako ja, a po chvíli sa po kameninových schodoch vytratila z terasy na ulicu.
A len čo mi zmizla z očí, začalo ma hrýzť svedomie… Neskoro som pochopil, že žiadala, aby som jej kúpil jedlo. Ba možno som to aj pochopil hneď, ale zatváril som sa, že nechápem. Jednoducho som na takúto situáciu nebol pripravený.
Vyklonil som sa z terasy a hľadal slamený klobúk, ale neuspel som. A neuspel som ani na ulici. Až keď som sa vrátil na terasu, uvidel som mladšiu paniu, ako sprevádza prosebníčku, ktorej krok už bol ráznejší, pôsobil optimistickejšie a na prvý pohľad bolo jasné, že uspela. Obe vyberali z ponuky jedál na výveske. Staršia pani sa usadila za stôl, čakala na jedlo, darkyňa sa pobrala po svojom a ja som sa hanbil za svoje zlyhanie. Zobral som teda vrecko s veľkými pagáčmi a kým prosebníčka čakala na jedlo, ponúkol som jej ho. S poďakovaním prijala. Neviem, či čakala iba na skromnú polievku alebo obedové menu, ale môj reparát mi neposkytol ani takú úľavu, ako keď som pred mnohými rokmi obdaroval desaťkorunáčkou žobráka, ktorého som predtým veľkým oblúkom obišiel.
Asi to nie je ospravedlnenie, ale vyrastal a žil som v čase, keď sme sa s takýmito situáciami nestretávali často, ak vôbec. Ani tridsaťpäť rokov po tom, čo tu zúri sloboda, ma nenaučilo vnímať podobné epizódy ako niečo všedné a ani to, že v poskytovaní milodarov a podpore všakovakých zbierok musíme byť veľakrát obozretní. Možno aj z toho pramení moje hryzenie svedomia...
