Láska je málo
Foto: E L Montgomery
Sľúbili sme si lásku.
Mnohí sa tým aspoň vystatovali. A ten sľub pripnutý plackou s červeno-modro-bielym emblémom sa v časoch prevratu vystavoval na obdiv ako preukaz legitimity revolucionára.
Sľúbili sme si lásku, hrmelo unisono na námestiach v osemdesiatom deviatom, lebo sľuby nestoja ani korunu a o láske si väčšina z nás myslí, že je zadarmo. Lenže to je strašný omyl…
Láska na prežitie lásky nestačí.
Sama sebou sa nezasýti, a keď ju človek neživí, vyrastie z nej ľahostajnosť, naše city zasiahne podvýživa a láska umiera hladom.
Neprežije; umrie na nenávisť.
Sľubovali sme si lásku.
Lenže semená pocitov, ktoré sme pomenovali tak ušľachtilo mnohí už po návrate z námestí začali doma polievať žlčou. Možno preto, aby množstvo citu, ktorý sme odrazu začali brať na vedomie, vôbec nejako strávili.
Sľúbili sme si lásku.
Ibaže sme nevedeli, že na to, aby človek ľúbil, láska nestačí. Aby prežila, aby trvala, potrebuje človeka, čo každý jej deň prežíva ako ten prvý. Ako zhmotnenie sľubu, ktorý sa vyslovuje tak ľahučko, že len čo nám vyjde z úst, uletí zväčša do zabudnutia.
Sľúbili sme si lásku.
Lásku je však zbytočné sľubovať. Lásku treba tvoriť. Má totiž tú krásnu vlastnosť, že sa nikdy neustanoví raz a navždy. Naopak, míňa sa. A míňa sa priamo úmerne s istotou, že sme už pre ňu urobili dosť. Dosť, aby sa akurát v našom živote rozhodla pre trvalý pobyt. Lenže práve vtedy sme urobili najmenej.
Láska je totiž najnestálejšia i najnáročnejšia milenka, o akú sa kedy človek pokúšal. Nestačí jej, keď ju iba sľubujeme, keď sa z nej len vyznávame. Sľuby a vyznania popierané vzápätí činmi stačia naplniť len plytké duše tínedžerských bábik.
A láska je ako zrelá žena; slová a sľuby berie len ako drahé kamene, ktoré treba brúsiť činmi. Iba činy totiž podčiarkujú jej hodnotu. Ale môžu lásku aj zničiť. Ako prázdne sľuby...