Z premietacej kabíny

Vojtech Moravčík

V Klánoviciach zostalo iba učilište vychovávajúce premietačov 16- a 35-milimetrových filmov a nových technológii. Záverečné skúšky pripomínali maturitu, ktorá ma čakala až o rok a pozostávali z viacerých predmetov a praktických skúšok. Táto úspešná epizóda môjho štúdia neznamenala iba príjemný nástup na dvojmesačné prázdniny a pomohla k ľahšiemu a zmysluplnejšiemu prežitiu základnej vojenskej služby, kde som tiež robil premietača a fotografa, ale mala aj zásadný význam v mojom ďalšom profesijnom aj súkromnom živote…

Priam rodinná záležitosť

Neskôr, už ako zamestnanec Krajského osvetového strediska v Bratislave, som sa vracal z folklórnych slávností na Myjave a  upaľoval na svojom krásnom motocykli Jawa 350 do leopoldovského kina Osveta, aby som sa stretol so svojou priateľkou Betkou. Bolo treba prebrať novinky a pripraviť pôdu, aby sa mladý premietač mohol stať súčasťou „kinovej“ rodiny Kaiserovcov. Vtedy som ešte neprekonal tých pár schodov do budovy a rozhovor som absolvoval vonku, ale personál kina, nalepený na oknách už tušil, že to nie je celkom s kostolným poriadkom. A nebolo. Netrvalo dlho a ja som vstúpil nielen do neveľkej rodiny kina v Leopoldove, ale aj do rodiny Kaiserovcov, ktorá tvorila kostru tejto inštitúcie. Oľga, vedúca kina, mala na starosti administratívny chod kina, bola jedinou zamestnankyňou na plný úväzok a na plný úväzok bola neskôr aj mojou svokrou. Premietaciu kabínu obsluhovali Anton Kaiser starší – Oľgin manžel, ich syn Paľko a ja, čerstvo pribudnuvší člen tohto klanu. Dcéry Betka a Ľubka zaskakovali ako príležitostné uvádzačky. Kolektív kina ďalej tvorila pokladníčka pani Rojkovičová, ktorú neskôr nahradila pani Švikruhová, uvádzačka pani Enderlová a ako v správnom kine, nechýbal bufet, kde vládla pani Polčíková. Donášku a odnášku filmov k vlakom zabezpečovala v závere existencie kina rodina Kľačkovcov, a v zimnej sezóne kúrila pani Foltánová.

Vyslúžilé Kino Osveta, foto z oficiálnych stránok Leopoldova.

Profesionálne aj srdcom

To bol kolektív, s ktorým som sa v svojich začiatkoch stretol a bolo to príjemné spolunažívanie. Patrím k ľuďom, ktorí kino a jeho chod brali osobne, ja možno aj v dôsledku mojich priam rigoróznych premietačských skúšok. Tam sa kládol veľký dôraz na dôsledné ošetrovanie filmovej kópie a v neposlednom rade na správnom postupe vtiahnutia diváka do deja filmu. Prechod z reálneho sveta plného svetla do tmavého priestoru hľadiska musel byť pozvoľný a na to slúžil kinožurnál a niekedy krátke filmy pred hlavným filmom. Keď som ako premietač nastúpil ja, naše leopoldovské kino už bohužiaľ nemalo oponu, ktorá tiež prispieva k neopakovateľnej atmosfére filmových predstavení. Aspoň ja som to tak cítil. Správna zásada, možno staromódna, je, že divák sa nemá pozerať na biele plátno. Prvé, druhé zvonenie, gong, zhasínajúce svetlá, roztvárajúca sa opona a do toho geniálna zvučka žurnálu, teda Československého filmového týždenníka, u mňa vyvolávala a vyvoláva zimomriavky. Pravdou je, že som niekedy ostatný personál kina hneval, keď som tvrdošijne púšťal žurnál aj pre menej ako šesť platiacich divákov. Československé filmové týždenníky patria aj po rokoch k neprebernej studnici informácií a sú vlastne skvelou kronikou dokumentujúcou život tej doby. Navyše boli vyrábané na vysokej profesionálnej úrovni – čiernobiele, možno práve preto ešte autentickejšie.

Pokus o pozviechanie

Dramaturgia kina predpokladala tri večerné predstavenia v pracovnom týždni, jedno v sobotu, dve v nedeľu a jedno nedeľné detské predstavenie. Minimálne hodinu pred predstavením som nastupoval pripraviť premietanie – kontrola stavu kópie, záznam, prípadne úprava nedostatkov – lepenie, zástrihy, založenie do strojov. Meopton IV boli vydarené 35-milimetrové premietačky, ktorými boli vybavené prakticky všetky regionálne kiná v republike. Éra panoramatického filmu (70-milimetrový filmový pás) sa ukázala ako nerentabilná, a tak ako rýchlo nastúpila, aj odznela. Pár takých filmov sme mohli vidieť v Hlohovci. Lietajúci Clipper alebo 2001: Vesmírna odysea – práve tá poskytla nielen filmový, ale aj filozofický zážitok. Táto technológia mala prispieť pomyselnému boju medzi filmom a televíziou, ktorá nakoniec zlikvidovala regionálne kiná, aj to naše, v začiatkoch deväťdesiatych rokov. Po niekoľkých rokoch chátrania však nadšenci okolo skupiny Skarabeus interiér kina čiastočne zrekonštruovali a zorganizovali filmový festival Kinema 2006, no len prostredníctvom dataprojektora. To však už bola labutia pieseň filmovej produkcie v Leopoldove. Hoci, nie celkom. Mesto už niekoľko rokov organizuje v letnom období premietanie pod hviezdami, kde si môže starý premietač spolu s divákmi nostalgicky pripomenúť, aké to bolo, keď sme navštevovali aj letné prírodné kiná a dali sa vtiahnuť do príjemnej atmosféry, akú nijaký televízor nikdy neposkytne.

Nielen leopoldovské premietačky zostali už len ako pripomienky doby.
Túto v Šanghaji odfotil Jerguš Moravčík, ktorý v premietacej kabíne
kina Osveta za jeden víkend absolvoval svojich
päť premiér filmu Policajt v Beverly Hills.

Namiesto smútku radosť

Na otvorenie Kultúrneho centra Osveta Leopoldov zrodeného, ako bájny Fénix, z prachu kina Osveta som bol pozvaný ako najstarší žijúci premietač… Bolo to zvláštne pozvanie, ktoré ma nevdojak upozornilo, že som už dosť starý. Napriek tomu to nie je celkom pravda. Koniec pravidelného premietania v premietacej kabíne v Leopoldove absolvoval o niečo starší pán Peter Zelenay so svojím synom, ktorí premietali aj v Hlohovci, kde som „živého“ pána Zelenaya nedávno stretol. Ja som mal tú česť pred rekonštrukciou demontovať premietacie stroje, aby sa zachovali ako exponát zlatej éry filmu, ktorá už neposkytuje skvosty kinematografie ako kedysi. Možno to však tak nie je, iba ma postihlo klasické konštatovanie staršej generácie „to za našich časov“...

Za starým kinom však netreba dlho smútiť, pretože na jeho základoch vznikol naozaj dôstojný kultúrny stánok so širokým využitím, ktorý Leopoldovu chýbal. Príďte a na vlastné oči uvidíte, že veľká vec sa podarila. Želám vám veľa príjemných zážitkov.

Vizualizácia z návrhu Kultúrneho centra Osveta Leopoldov (z oficiálnych stránok Leopoldova).

Dôvetok (ne)pamätníčky

Hoci do Leopoldova chodievam pomaly častejšie ako do rodného Hlohovca, v dnes už legendárnom leopoldovskom kine (legendárnom nepochybne prinajmenšom v očiach môjho brata, istý čas tamojšieho premietača) som bola iba raz, no teraz sa zvedavo chystám znova. Ten „raz“ som jeho atmosféru ochutnala na oslave okrúhlych narodenín členky kaiserovskej „kinovej“ rodiny, v tom čase už mojej švagrinej Betky. Tá kinorodina jej ako darček pripravila premietanie filmu Podivuhodný príbeh Benjamina Buttona podľa poviedky F. Scotta Fitzgeralda. Je o mužovi, ktorý sa narodil ako osemdesiatročný starec a postupne mladne, s Bradom Pitom v hlavnej úlohe. Vtedy som to, samozrejme, nemohla tušiť, no teraz mi ten neuveriteľný príbeh pripadá ako predznamenanie osudu leopoldovského kina. Aj keď v realite sa jeho príbeh nezačal starobou ako príbeh Benjamina Buttona, veď aj do schátraného stavu dožité kino sa pôvodne narodilo ako čosi nové a pekné. Čas sa na ňom síce podpísal nelichotivo, no Leopodovčania ho nenechali zomrieť.

V roku 2017 vypísalo mesto verejnú architektonickú súťaž, ktorú vyhral návrh z dielne štúdia Architekti BKPŠ (Ing. arch. Róbert Bakyta, Ing. arch. Martin Kusý ml., Ing. arch. Ľubomíra Blašková, Ing. arch. Monika Krčméryová) a to, čo bude od 18. apríla 2026 sprístupnené Leopoldovčanom i cezpoľným záujemcom o kultúrne podujatia, je ako zázračný novorodenec, ktorý prišiel na svet ako kultivovaný tínedžer. A keď sa prídete do jeho priestorov pozrieť na nejaké podujatie, ktorých býva v Leopoldove nemálo, možno uznáte, že milión 500 000 eur na realizáciu architektonického návrhu získaných v roku 2024 z Plánu obnovy a odolnosti SR (Ministerstvo dopravy SR) a zhruba 3 000 000 eur celkových nákladov na rekonštrukciu a vybavenie ku ktorým mesto prispelo aj z vlastných zdrojov a ďalších projektov (Trnavský samosprávny kraj, Fond na podporu umenia a dar od miestnej spoločnosti SIAD), investovalo mesto na premenu kina-starčeka nad hrobom na Kultúrne centrum Osveta múdro. O to viac, že v čase, keď sa k nám zase vrátili zloba, závisť, zášť, strach a svár, pôsobia činy ako ten najnovší leopoldovský, ako svetlo nádeje, že ak nedovolíme, aby schátralo to, čo nás môže kultivovať, neschátrame (aspoň nie kultúrne) ani my.

Marta Moravčíková