Trošku sklamaný...
Práve som na leopoldovskom námestí riešil so susedou už ani neviem čo, keď k nám z parku pribehli dvaja chlapci. Mohli mať jedenásť, dvanásť rokov a jeden z nich si držal prst zabalený do vreckovky, z ktorej presakovala krv. „Peter si odsekol na bicykli kus prsta,“ vzrušeným hlasom referoval s prosbou o pomoc jeho kamarát. Dokonca nás správne nabádal volať 155-ku, a treba povedať, že aj my dospelí, sme spočiatku boli dosť vyplašení. Možno preto, že znenazdajky nastala chvíľa, keď bolo treba v praxi riešiť to, na čo by mal byť každý pripravený: pomáhať v núdzi.
Suseda utekala po stoličku a vodu a ja som volal číslo 155. Vypočul som si obligátnu automatickú správu o postihu za zneužitie tejto tiesňovej linky a potom sa ozvala pokojným hlasom operátorka, aby si vypočula moje oznámenie a opis situácie. Vzápätí ma inštruovala, že ranu treba prekryť podľa možnosti sterilnou tkaninou, končatinu držať hore, informovať rodičov, ktorí by mali dopraviť pacienta k odbornej lekárskej pomoci. Dostal som teda odbornú inštruktáž a informáciu, že k takýmto úrazom nie je možné vyslať Záchrannú zdravotnú službu (ZZS)…
Dnešná sanitka by zrejme prišla rýchlejšie. Ak by prišla...
Foto: Pho Tel
Nadobudol som pocit, že moje volanie takmer spĺňalo atribúty nezákonného zneužitia tiesňovej linky, pretože zranený bol z lekárskeho hľadiska pri vedomí a masívne nekrvácal. Bol to iba môj pocit, a nemôžem na operátorku povedať nič zlé, zachovala sa profesionálne v rámci svojich postupov a nariadení. Veď sa mohlo stať, že vyslaním ZZS k nášmu zranenému by mohol byť teoreticky ohrozený paralelný prípad, napríklad infarkt alebo aj skolabovaný opilec. K tomu by však ZZS nepochybne okamžite prišla… Pravda, to je už iba moja dedukcia.
Nuž čo, tentoraz sa dostavila troška sklamania, pretože inak som už niekoľkokrát, aj na vlastnej koži, zažil, že „rýchla“ naozaj funguje, aj keď by nefungovalo nič iné.
Sklamanie, nesklamanie, rýchlo som odbehol po zmrazrené vrecko s čučoriedkami, kam sme dali kus prsta, ktorý na chodníku strážil tretí šarvanec, aby ho nebodaj nezožral pes, ako nešťastnou náhodou odseknuté chodidlo mladého vodníka v legendárnej českej komédii Jak utopit doktora Mráčka, aneb konec vodníků v Čechách, a zalarmovaní rodičia dopravili Petra na odborné ošetrenie.
Treba povedať, že všetci mladiství aktéri vrátane postihnutého sa zachovali priam hrdinsky tam, kde by mnoho dospelých kolabovalo a ja som si uvedomil, že mladá generácia má spolu s nami seniormi hádam predsa len ešte nádej.
Na druhý deň nám Petrova mamička prišla poďakovať, že sme sa zapojili a ozrejmila, že v Trnave syna ošetrili, čučoriedky aj kus prsta hodili do koša a príbeh sa v podstate skončil šťastne. Zostal iba jeden doživotne zdeformovaný ukazovák a moje malé sklamanie z až prílišnej profesionality a dodržiavaní postupov pri ratovaní dieťaťa, pretože – išlo o dieťa…
Dostavilo sa však aj jedno poučenie. Keď bolo po všetkom a zasurfoval som si k tejto téme po internete, upozornila ma umelá inteligencia, že od 1. 1. 2026 existuje linka 116 117, na ktorej sa poskytuje nonstop poradenská služba v prípadoch menších úrazov, ktoré nesúvisia s priamym ohrozením života. Povedzme si však úprimne, laici nie sú profesionáli, podliehajú stresu a nemôžu posúdiť, čo je a čo nie je ohrozenie života, napríklad aj pri kriesení alkoholom podguráženého človeka…
