Aj i nie aj
Foto: Robert Clemens, (flickr.com)
Nech príde ani vo dne, ani v noci, ani pešky, ani vezky, ani nie na koni, po ceste i nie po ceste, ani oblečená, ale ani nahá, a nech prinesie dar aj nie dar.
Takúto, zdravému rozumu sa vzpierajúcu úlohu dostala dievčina od stoličného pána, prokurátora či kráľa v rozprávke Ženský vtip zo zbierky Pavla Dobšinského, ale aj v rozprávkach Sedliakova múdra dcéra bratov Grimmovcov či Královna koloběžka první Jana Wericha. A v každej sa dievčina vzoprela nezmyselnosti úlohy tak, že ju – vďaka zdravému rozumu – splnila.
Podobným úlohám dnes čelíme, a musíme ich splniť, mnohí. Aj tí, ktorí o rozprávkach, kde musia hrdinky plniť nezmyselné úlohy manipulatívnych fiškusov, nemajú ani poňatia. A manipulovať sa nami nesnažia iba tí, čo na to „majú papier“. Lebo ak je príležitosť, ľudia tými druhými manipulujú radi a s chuťou, bez ohľadu na svoje postavenie. A častejšie so zlým než s dobrým úmyslom. Podkopávanie istoty druhých posilňuje istotu manipulátorov, a o to ide.
V súčasnosti sa to deje (aj) pod egidou ochorenia covid. Jedni majú snahu manipulovať druhými z nevedomosti, neistoty a nedostatku objektívnych informácií, druhí zo zúfalstva, lebo sa od nich žiadajú riešenia – v tomto prípade na potlačenie šírenia covidu, ale mnohí aj zo ziskuchtivosti či zlomyseľnosti. A z túžby ovládať. Alebo, a to je veľmi nebezpečné, pre uchovanie neobmedzenej moci. To, žiaľ, neplatí len o mocdržiacich, ale aj o každom, kto si svoje sebavedomie buduje výsmechom či dupaním po sebavedomí iných.
Bežní ľudia sa pod takým tlakom začnú cítiť ako rozprávková dievčina, ktorá má riešiť úlohy zlomyseľných fiškusov. A uvažujú, ako splniť zo dňa na deň sa meniace úlohy a pravidlá tak, aby sa nestali iba bezvládnymi marionetami v rukách samozvaných bábkarov. Chodiť po svete aj zaočkovaní, aj nezaočkovaní, aj otestovaní, aj neotestovaní? Ak sa s niekým stretnúť, tak s rúškom či respirátorom aj bez nich? Pri stretnutí dvojmetrový odstup aj dodržať, aj nie – veď ani drgať sa lakťami namiesto stisku rúk, ako to zhusta trápne prezentujú politici, sa na takú vzdialenosť nedá? A čo nariadenia? Dodržiavať ich, aj ich ignorovať, ako to sebavedomo až naduto robia „rovnejší“, alebo sa radšej držať zdravého rozumu?
A tak ďalej a tak podobne. Aj logicky, aj nezmyselne, pritom však aj zodpovedne, neohroziac seba ani druhých…
Uviazli sme v marazme akéhosi spoločenského zúfalstva, z ktorého môžu profitovať (a profitujú) tí, ktorí manipulujú každým, kto im to dovolí a kto prestane používať vlastný rozum. Presne to vystihla a do riešenia vypointovala mladá mamička dvoch malých detí, ktorá mi nedávno k téme očkovania či neočkovania (aj proti covidu) napísala:
Radšej som ticho
Dá sa nájsť kopec všelijakých zdrojov za aj proti očkovaniu. Už to ani nesledujem, lebo som sa v tom dávno stratila a absolútne netuším, kde je pravda. Keď sa niekto chce začať baviť o očkovaní, rezolútne to stopnem a nezapájam sa, lebo nielen neočkovaní majú pocit šikanovania zo strany očkovanych, ale aj naopak. Neraz sa mi stalo, že som sa pri rozhovore s neočkovaným človekom cítila ako úplná hlupaňa, ktorá naletela mediálnemu tlaku a ktorá o päť, so šťastím o desať rokov otrčí kopytá, alebo bude prinajlepšom mrzák... Najmarkantnejšie je to v robote, kde je veľa nezaočkovaných, a všetci sa tým doslova hrdia. Vraj akí sú oni odvážni a rozumní… Ja som radšej ticho, a keď sa ma na to niekto spýta, poviem toto: Som zaočkovaná, lebo ak by na covid nezomierali prevažne starí a chorí, ale napríklad aj deti, všetci by sme sa išli potrhať, aby nás zaočkovali. A viac sa o tom nebudem baviť, rešpektujem názor a rozhodnutie každého. Sama neviem, čo je správne, ale urobila som to, čo som si v tej chvíli myslela, že je najsprávnejšie.
Foto: Dagny Gromer, (flickr.com)
Doma už v poslednom čase fakt nevieme, čo si o tom celom máme myslieť. Sme zneistení a práve pod tlakom takého absolútneho sebavedomia mnohých neočkovaných, ktoré často hraničí až s aroganciou a výsmechom, začína človek pochybovať aj o vlastných rozhodnutiach, ktoré urobil po zrelom a kritickom uvážení, vo viere, že je to najlepšie, čo v tejto situácii môže urobiť, a za normálnych okolností by si za tým rozhodnutím stál. Viem však, že určite je aj dosť neočkovaných, ktorí majú rovnaké pocity ako ja očkovaná, len z opačnej strany barikády.
Zdrojov je mimoriadne veľa a obidva tábory si vedia nájsť dostatok argumentov, ktoré podporujú ich tvrdenia. Je to začarovaný kruh, ktorý neskutočne polarizuje spoločnosť a zasahuje to úplne každého. Ešte nikdy som nezažila nič podobné. Takže sa snažím robiť to, čo je v mojich silách, aby som sa preto nerozhádala so všetkými známymi. Myslím si totiž, že aj tak by to bolo zbytočné, pretože nech máme akékoľvek zdroje a nepriestrelné argumenty, aj tak nikto nič presne nevie. Nevieme, čo za tým všetkým môže byť a aká je pravda. A tak sa všetci rozhodujeme na základe vlastného rozumu, ale aj pocitov, čo nikdy nie je celkom objektívne, ale verím, že väčšina z nás sa rozhoduje, ako najlepšie vie.
Ja som sa dala očkovať, lebo hoci každé očkovanie svojich detí prežívam s hrozným strachom, viem, že to musí byť. Inak sa vrátime do obdobia, keď zomierala pomaly štvrtina detí do dvanástich rokov veku. Dala som sa zaočkovať, lebo náš spôsob života vylučuje totálnu a precíznu izoláciu a nechcela som ohroziť svojich blízkych a deti, lebo už aj medzi deťmi to prestáva byť také ružové, ako sa to na začiatku zdalo.
Všetci pozdravujeme.
P. S.
Kedysi som neznášala som výroky typu, že kedysi to bolo super, a teraz je hrozná doba. Neviem, či som už ako tridsaťsedemročná stará, alebo to naozaj tak je, ale je fakt hrozná doba. Nikto nikomu neverí, všetko je neisté a nejakú nádej si udržiavam len preto, že mám deti a obranyschopnosť mojej psychiky voči občasnej výčitke, že som ich priviedla do takéhoto sveta, mi nedovolí tento svet úplne zavrhnúť…