Vojny zvonia všetkým
Žijeme v dvadsiatom roku po tragédii s ôsmimi obeťami a množstvom ranených, ktorá pri výbuchu munície v delaboračnom sklade v Novákoch otriasla Slovenskom.
Piaty rok sa nás veľmi zblízka dotýka rusko-ukrajinská vojna s pomaly už nespočítateľným počtom obetí i ranených, nehovoriac o tých, čo pred vojnou utekajú za hranice vlasti.
Prvý rok (zatiaľ) sa nás geograficky síce zďaleka, no s následkami prinajmenšom energetickými, (podobne ako rusko-ukrajinský) dotýka dosť tesne izraelsko-americko-iránsky konflikt, ktorý sa začal vo februári 2026. Vzdušné útoky USA a Izraela na iránske vojenské ciele pritom pod rôznymi zámienkami pokračujú sporadicky stále...
Aké ďalšie vojny koho a s kým nás ešte čakajú? Koľko rokov nám ešte bude umožnené žiť v relatívnom mieri, hoci v zovretí týchto a všetkých ďalších možných vojnových konfliktov? Lebo mocibažným egám ľudí, ktorým to z rozličných dôvodov dovoľujeme a umožňujeme, jeden či dva iste nebudú stačiť… A tak zamyslenie, ktorého úvod som si požičala zo stĺpčeka spred takmer dvadsiatich rokov je, žiaľ, aktuálne. Pravda, len kým nám všetkým neodzvoní vojna, nad ktorou sa už nebude mať kto zamyslieť.
Dotkla sa nás vojna, napísala som vtedy po výbuchu v Novákoch. Dotkla sa nás, a vôbec nie nepriamo. Dostali sme plný zásah. A hoci sme ho nedostali všetci, zasiahol každého. Aj toho, kto si to nepripúšťa. Jedovatú chuť vojny odvtedy poznajú na vlastných životoch všetci obyvatelia Novák a ich okolia. Nemusia ani pozerať akčné filmy, ani spravodajstvo z Iraku, Afganistanu, ani najnovšie z Ukrajiny, Ruska, Iránu či iného miesta na Zemi, kde vybuchuje munícia, ktorá nie je určená na znefunkčnenie seba samej, ale na znefukčnenie ľudských životov. Definitívne a nenávratne.
Žijem. To vraj bolo prvé slovo, ktoré namiesto pozdravu hovorila jedna Nováčanka každému, kto jej po správe o tragédii v podniku na likvidovanie munície zavolal. „Žijem,“ opakovala, „ale po zásahu tlakovou vlnou som hodinu neprehovorila ani slovo.“
Ktovie koľkým a ako dlho bude dopriate po takýchto výbuchoch hovoriť žijem, ak tie výbuchy neprídu po ľudskej nepozornosti či lajdáctve, ale naopak, po pozornosti, ktorú nám venujú tí, pre ktorých nie sme viac ako nepríjemný hmyz.
Bude na našom území aspoň jednej generácii dopriate prežiť život v mieri?
Zúfalý otec jedného z nezvestných nováckych chlapcov povedal, že nijakí nezvestní nie sú, pretože vo fabrike na ničenie zbraní nemohol v epicentre výbuchu prežiť nikto. A pripomenul, že je paradoxné, ako sa ľuďom vypomstila potreba pracovať. Nedostatok pracovných príležitostí v tejto lokalite totiž spôsobil, že sa mnohí usilovali dostať do podniku na zneškodňovanie munície neraz za každú cenu. Aj protekčne, s malými či nijakými skúsenosťami. Usilovali sa o to pre prácu. Pre zárobok. Aby mali z čoho žiť. A netušili, že sa o to usilujú aj pre smrť.
Zbrane sú také. Jedných živia, druhých zabíjajú. Lenže smrť nerobí v tomto prípade výnimky pri nikom. Ani pri tých, ktorých zbrane živia nie obrovskými, ale iba tým, že ich vyrábajú. Zbrojovky sme mali a zase máme aj u nás...
Zbrane nemajú svedomie. Vyrábajú sa, aby zabíjali. Rovnako, ako sa vyrábajú vojny. Aj tie sa vyrábajú ako hocijaký iný tovar – pre zisk.
Aj preto, že človek má stále všetkého málo. Presnejšie, je presvedčený, že má málo. Chce viac, chce lepšie. Len ťažko povedať, či je viac vždy naozaj aj lepšie. A či sa pre to, aby sme mali viac, musia rozpútavať vojny. Ako by nestačilo, že nás, a zrejme čoskoro, čakajú možno síce neziskuchtivé, no o nič menej ničivé vojny o potraviny a vodu.
Namietate, že vy viac, ako nevyhnutne potrebujete, nechcete? Hlboký omyl. Svet je príliš malý na to, aby sa nejaká vojna začína a viedla bez toho, aby sme nejakým spôsobom boli jej účastníkmi, ak dokonca nie podnecovateľmi, hoci aj podvedomými.
Nešťastie v Novákoch otriaslo všetkými, ktorým vzalo najbližších. Otriaslo aj tými, ktorí „len“ boli pri tom. Ostatní sme možno na chvíľu zmeraveli.
Lenže vojna, u nás zatiaľ len v špecifickej, nepriamej podobe, by mala otriasť každým z nás. Pretože sa každého z nás dotýka viac, ako sme ochotní, alebo ako sa odvážime pripustiť. Lebo aj tí, ktorí nikdy nečítali Hemingwayovo Komu zvonia do hrobu, zrejme cítia – vojny zvonia všetkým.
Foto: Fredrik Alpstedt
Zvonia a raz zaručene zazvonia do hrobov aj tým, ktorí vojny rozpútavajú. Darmo tvrdia, že to nie oni, darmo ukazujú na tých druhých. Darmo tvrdia, že oni nič, oni predsa vatru, na ktorú usilovne chystali drevo, nepodpálili... A že ju stále výdatne dopĺňajú, len aby nimi kýžená vojna nedajbože nezhasla? Zasa sú vinní iba tí druhí? Zvony, ak ešte na Zemi nejaké zostanú zazvonia (a odzvonia) všetkým bez rozdielu.