Pôvodne vyšlo v Smene na nedeľu 6. 2. 1987

Znenie duše

Je ako úsmev srdca a pohladenie duše. Ako náladová injekcia pred operáciou.

Naladí na nádej.

Môže byť predohrou veselohry, ale aj drámy, komédie i tragédie. No akokoľvek, s ním možno vždy všetko prežiť o čosi kultivovanejšie ako bez neho.

Je taktovkou, ktorá udá prvý tón a môže udržiavať leitmotív melódie každého stretnutia. Dokonca aj vtedy, ak zaznie len mlčanlivým tichom.

Stačí sa započúvať a sme si navzájom ako na dlani. Stačí ho vysloviť a razom podrastieme o poznanie. Už vieme, ako zaznieme, keď toho istého človeka stretneme znova.

A nemusíme urobiť nič zvláštne. Iba pozdraviť.

Foto: Mauro Galimberti

Foto: Mauro Galimberti, CC BY-NC 2.0

Pozdrav je vyslancom, rozviedčikom i diplomatom našich vzťahov, prvým písmenom i poslednou bodkou našich stretnutí. Rozmieňa nás na drobné miniatúry, ktoré si pri každom stretnutí ktosi odnesie, no my tým neschudobnieme – ani ak náš pozdrav zostane bez ozveny.

Po stretnutiach s ľuďmi je totiž vždy o čom premýšľať. Aj vtedy, ak náš vzájomný dialóg netrvá dlhšie ako ten pozdrav. Trval, koľko bolo treba, a zanechal v nás vrúblik o stretnutí a letmý dotyk kontaktu.

Pohladil.

Dobrý deň, ráno i večer, pokojnú noc, dobré zdravie, ahoj a nazdar, servus a čau, zdravím a česť…

Rôzne sú podoby pozdravu a našli by sme vari aj viacero ich zmyslov, no v každom je obsiahnutá jeho podstata. Ladí nás na príjem.

Každé ahoj ponúka kľúč od dverí nášho vnútra a každá ozvena je jeho pootočením v zámke. Potom už stačí len stisnúť kľučku a dvere sa otvoria. Možno váhavo a so škripotom pántov, možno natešene a dokorán.

Akokoľvek, no pokus o dialóg si pozdravom už vydobyl fliačik priestoru. A my sme podrástli o ďalšieho človeka v sebe.

Pretože pozdrav je viac ako len zopár slov.

Je pozvánkou vykročiť k sebe. K sebe navzájom i k sebe samým.

Takže ahoj a dobrý deň.