Blíži sa nielen Medzinárodný deň detí, ale aj záver školského roka. To pripomína časy, keď sa za celoročnú žiacku či študentskú prácu patrilo pridať deťom k vysvedčeniu knihu.
Kráčam po mäkkom chodníku medzi odkvitajúcim medvedím cesnakom, cez jemnú zeleň gaštanového lístia sa predierajú strapce svetla. Les je tichý, len tu a tam zo serpentíny zašteká pes, či zaklopká v pravidelnom rytme ďateľ. V mysli si nerušene nesiem dar. Poštár mi práve doručil knihu Majka Zentková: Denník onkologickej pacientky (Vydavateľstvo Koruna 2023).
„Čo je to tu za krik?“
„Ale súdruh plukovník, zachytili sme strategický materiál pre USA zo Švédska, ktorý posiela nejaký emigrant a…“
Ďalej už nedopovedal. Plukovník sa začal usmievať a pozerá sa uprene na mňa: „Ale, ale, pán doktor, to je náhodička, čo vy tu u nás? Vy sa už na mňa asi nepamätáte.“
„No asi nie,“ ja na to.
„Pred desiatimi rokmi ste ma násilím strčili do postele s infarktom.“
Vtedy mi svitlo. Tak toto je ten mladý vyšportovaný muž s mojím prvým diagnostikovaným veľkým infarktom. Muž, ktorý nám chcel ujsť...
Keď som kedysi dávno letela na služobnú cestu do Zimbabwe, letela so mnou aj Smrt krásných srnců. Bola som totiž presvedčená, že lietadlo sa určite zrúti a ja som ju v tej chvíli chcela mať pri sebe. Lietadlo sa nezrútilo, ale ja mám Smrt krásných srnců a všetky ostatné Pavlove knihy, ktoré vnímam ako literárne šperky, stále pri sebe. Lebo veď – život sa môže zrútiť aj na pevnej zemi.
Drvivá väčšina pracovníkov médií a vydavateľstiev ako by považovala priam za znak svojej svetovosti neznalosť slovenského jazyka, jeho pravopisu a gramatiky. Pochybný znak... Našťastie sú na Slovensku aj ľudia, ktorí našu (a svoju) svetovosť dokazujú inteligentnejšie.
Za vzniknuté meškanie sa ospravedlňujeme…
Je kuriózne, ak v čase, keď sú všetci spojení vysielačkami, kráča reflexne odetý „dozorca výhybiek“ s papierom aj kópiou na podpis k rušňovodičovi, aby mu ten podpisom potvrdil prevzatie zrejme rozkazu na ďalšiu cestu. Na striedanie majstrov rušňovodičov a sprievodcov už na také formality asi nie je pri pravidelnom meškaní čas. Striedajú sa takmer za jazdy s chvatným odovzdaním kontroléra, zvyčajne bez dostatočnej informácie o špecifickom správaní súpravy. Skúške bŕzd a podobnému folklóru minulého storočia už dávno odzvonilo.
Čoho je moc, toho je moc (a niečoho zase málo)
Svet je krutý a vládne v ňom zákon silnejšieho, jeden druh požiera druhý, aby prežil a bohužiaľ, práve preto to v prírode funguje. Možno to platí aj v ľudskej spoločnosti, ale tú nadstavbu, ktorú máme v hlave, by sme mali používať, aby to fungovalo aj bez násilia a zabíjania, ktoré nám často ponúka aj audiovizuálny priemysel.