Prevzaté z autorovho blogu.

A to s kým bankuješ?

Bohužiaľ, s bankou, ktorá je tu takmer od nepamäti, stále z toho profituje a niekedy sa správa ako úžerník. Ale také sú vlastne všetky.

Chodím po ulici a obzerám si ľudí. Ten je tučný, tá zase vyziabnutá na kosť, mladík s kravatou pôsobí sebavedomo, dôchodca ľahostajne a muž v najlepších rokoch neisto. Každý sa niečím živí a mnohí pred sebou tlačia balvan neistoty.

Koľko asi zarobia, lepšie povedané, čo dávajú a koľko za to dostanú? Predavačka sa snaží predať čo najviac tovaru, ktorý jeden vyrobí, druhý privezie, tretí zasadí, štvrtý pokope a piaty ukradne... Nekonečný kolobeh, ktorý zabezpečuje fungovanie každej komunity.

Foto:Images of Money (Flickr)

Foto:Images of Money (Flickr)

Naozaj? Ale veď to nefunguje. Na to, aby sa mal niekto dobre, musí byť viac takých, ktorí sa majú horšie alebo priam zle; nehľadiac na to, že takmer miliarda ľudí na svete hladuje. Bez tejto disproporcie to naozaj nefunguje. A aj tak je to balansovanie na ostrí noža, pretože väčšine raz dôjde trpezlivosť a zmier so svojím osudom zavrhne. Potom to zmetie aj špičku, pretože tá je, aj keď si to často nechce pripustiť, závislá od väčšiny a parazituje (a vždy parazitovala) na ľudskom utrpení, dokonca i na vojnách.

Neviem, o koľko viac úžitku prinesie nenásytný bankár alebo riaditeľ takmer štátneho podniku ako ženička okopávajúca repu. A koľko životov by potrebovala ona, aby hodnota jej práce dosiahla na odstupné, ktoré si vrchnosť rozdáva, aj keď svoje inštitúcie často opúšťa pred krachom? Koľko úžitku urobili politici v Európe, keď sa im táto stará dáma rozpadá ako domček z karát?

Prečo bankové domy nenesú nijakú zodpovednosť za svoje hrúbky, ktoré by nedopustil možno ani školáčik s počtovými znalosťami 1 + 1 = 2? Preto.

Pritom všetci bankám poskytujeme svoje viac či menej ťažko alebo ľahko zarobené peniaze, aby s nimi manipulovali, využívali ich, zneužívali a aj pomocou nich tvorili svoj zisk. Ako inak, v tomto kolobehu je to celkom normálne a pochopiteľné. Lenže ak chceme so svojimi peniazmi manipulovať my vkladatelia, musíme paradoxne každú finančnú operáciu so svojimi vlastnými aktívami banke zaplatiť.

A za čo vlastne platíme? Dnes väčšinou za bezhotovostné, automaticky prebiehajúce operácie, ale stáva sa, že aj za „ťažkú manuálnu drinu“, ktorá sa v banke cení nepomerne viac ako okopávanie repy. Ak napríklad potrebujete doklad o transakcii pri bezhotovostnom prevode do Čiech, teta (manažérka pre medzinárodný platobný styk) v našej najznámejšej bankovej inštitúcii ho vytiahne z počítača, opečiatkuje, podpíše a odfaxuje na vami určené telefónne číslo. Váš účet bude za tento bezpochyby náročný bankový úkon ľahší o 16 eur a 60 centov, pre starších – okolo 500 Sk. Pozor, to je iba za potvrdenku. Poplatky za prevod našej i českej banke uhrádzate samostatne.

Summa summarum poslať 1 600.- CZK t. j. v čase prevodu 63,25 € ma stálo: 10.- €, poplatok tuzemskej banke, 16,60 €, poplatok za písomnú informáciu (ktorú som potreboval na deklarovanie úhrady), 9,90 € poplatok za prevod zahraničnej banke (inak by ho musel zaplatiť príjemca). Dokopy 36,50 €. Výborný kšeft!

Pre porovnanie príklad s využitím kuriéra, ktorý by transakciu zaplatil osobne:

Spiatočný lístok na autobus Slovak Lines Bratislava – Praha stojí 24,- €, zvyšných 12,50.- € by som dal kuriérovi-babke okopávajúcej repu, nech si po zaplatení mojej pohľadávky kúpi na Václaváku povestnú klobásu a v mliečnom bare zmrzlinový pohár. Zvyšok programu aj čas návratu by bol v jej réžii. Po návrate z Prahy by som potom na jej otázku: „A to s kým bankujete“ a mávanie potvrdenkou z bufetu na Václaváku (ktorú dostala zadarmo) musel odpovedať:

Predsa so Slovenskou sporiteľňou, babka...