Teraz vychádza preto, že čas, žiaľ, na jeho aktuálnosti nič nezmenil.
Zatiaľ
Vytratil sa nám zo života chlieb. Uvedomila som si to, keď mi kalendár pripomenul Petra a Pavla, a takmer nik si nespomenul na žatvu.
Sýtime sa onakvejšími témami; striehneme, kto koho, za koľko, vymýšľame, ako komu čo najefektívnejšie podraziť existenciu; na prvých aj entých stranách novín, ostatných médií a internetových portálov dostáva exkluzívne miesto smrť. Smrť vo všetkých podobách. Je dramatická a zaujímavá. Pecne chleba vzrušujú len tých, čo sú hladní. Pre nás sú z oblín príťažlivé iba erotické. Zatiaľ.
Zatiaľ nemusíme vo veľkom myslieť ani na chlieb, ani na obilie a hádam ani na pôdu. Zatiaľ.
Aj Zem nás zaujíma viac ako vlastníkov než ako hospodárov. Zatiaľ.
Namiesto porozumenia sa kŕmime podrazmi. Namiesto chleba sa na hraniciach svojich svetov častujeme zbraňami. Ekologické katastrofy berieme na vedomie, len ak sú až príliš viditeľné. A že by spoločenské otrasy vyplývajúce aj z našej hlúposti mohli ohroziť – hoci aj najbližšie žatvy, to nám ani nenapadne. Zatiaľ.
Sýtime sa čiernymi kronikami, klebietkami o slabostiach mocných, opájame sa politikou, ozajstnými i vymyslenými horormi, pasieme po senzáciách. Bijeme sa s pravdami iných, len aby sme dokázali svoju – ako sme presvedčení – veľkosť, nevieme si prísť na mená, častujeme sa impertinenciami, pľujeme po sebe svojimi Pyrrhovými víťazstvami. Je to vzrušujúce i oslepujúce. Umožňuje to nevnímať, že po nás siaha podvýživa.