Zhubný monologizmus
Deti sa dialógu neboja
Možno za to môže trhové hospodárstvo, naše vykročenie do sveta, možno fakt, že nám priveľmi vošiel do krvi niektorý západný jazyk, bez ktorého sa už dnes pomaly nedorozumieme ani doma. Tak či onak, niekedy si pripadám ako na stavbe Babylonskej veže. Lebo hoci sa zhovárame rodnou rečou, vyzerajú zavše mnohé naše dialógy ako mätež jazykov. Pritom si nielen nerozumieme, ale sme na seba aj zlí. A okamžite, nie až potom, keď nás ten druhý naštve. Proti porozumeniu sa poistíme zväčša skôr, ako nám dotyčný stihne vysvetliť, o čo mu ide. Sfúkneme ho, pošleme do čerta, či aspoň výdatne ironizujeme, sotva stihol dokončiť prvú vetu. Preventívne. Aby si nemyslel, že mu naša otázka, alebo nebodaj my sami, stojíme za povšimnutie. Jeho naučený chladný úsmev, bez ktorého dnes profesionalita nemá nijakú váhu, nás nesmie mýliť. Ak si neuvedomujeme, že máme byť „in“ aspoň v jeho myslení, nemieni s nami strácať čas, aj keby to mal v popise práce.
Možno sa tak k sebe správame preto, že nič nestíhame. Možno sme si priveľmi istí vlastnou neomylnosťou a vypočutie iného názoru pokladáme za zdržiavanie. A možno nám len ten druhý so svojimi otázkami, problémami či informáciami ide na nervy a inak, než agresivitou či aroganciou mu to nevieme dať najavo. Tak či onak, ak sa sústredíme na voz, hoci nám ten druhý rozpráva o koze, spôsobujeme problémy nielen v komunikácii a nielen jemu, ale aj sebe. Vytvárame živnú pôdu na konflikt, ktorý v konečnom dôsledku ublíži aj nám. Darmo sa tvárime, že iba my vieme svoje a akékoľvek iné, než nami objavené fakty, nás absolútne nezaujímajú. Každý podnet vyvoláva odozvu primeranú svojmu obsahu i forme. A aj keby sa nám arogancia, agresivita, posmeškárstvo či nevšímavosť nevrátili hneď, raz, možno keď to budeme najmenej potrebovať, ju od tých druhých nepríjemne pocítime aj my.