Biť, či nebiť?
Foto: Könrad
Vyčnievať je príjemné, ale aj to bolí. Vyčnievať je sympatické, ale aj riskantné, ba môže to byť až nebezpečné.
Človek totiž ťažko akceptuje tých, čo sú priveľmi iní než on sám. Pretože je ľudské ťažko prežierať cudziu – väčšosť.
Je ľudské byť pohodlný, je ľudské byť lenivý, je ľudské závidieť. Ľudské? Ľudské... Žiaľ.
Aby si zachovala istotu ustavičného rastu, vybavila príroda svet rastlinnej a živočíšnej ríše pudmi. Výnimočné spomedzi svojich detí – človeka – obdarila výnimkou. Schopnosťou myslieť. A vďaka tomu byť iným, byť lepším, byť – výnimkou.
Nič však nie je zadarmo. Aj preto byť iným aj bolí. V tomto prípade totiž neplatí priama úmera. Nadpriemernosť nemožno dosiahnuť s podpriemerným, ba ani len s priemerným úsilím. A výnimočnosť sa zväčša neodpúšťa preto, že poukazuje na neschopnosti neschopných.
Málokedy dokážeme byť takí veľkorysí, aby sme tým, ktorí dosiahli viac ako my odpustili vlastnú priemernosť, lenivosť pohodlnosť, neschopnosť. A nielen neodpúšťame. Zavše sa aj mstíme.
Je teda namieste investovať nadpriemerné úsilie do často riskantného a nebezpečného podniku, s akým je dnes spojená výnimočnosť? Ak by sme túto otázku spojili aj s otázkou, čo za to, museli by sme si odpovedať: nie. Tým skôr, že byť lepší sa môže dokonca stať škvrnou na kádrovom posudku. Lepší je totiž nebezpečný. Ako lúčavka kráľovská okolo seba vyčíri všetko, čo je nekvalitné, malé, malicherné. A lepší je o to nebezpečnejší, že sa od priemeru líši a vyčnieva aj bez štverania po vplyvných chrbtoch. Má zvyčajne hlboké korene a pevný kmeň, ktorý sa neohýba podľa práve dujúcich vetrov ani podľa želania tých, ktorým bráni vo výhľade. A preto ho častejšie ako priemerného treba zraziť na kolená. Alebo mu aspoň treba zraziť – hrebienok.
Takže biť, či nebiť – okolo seba všetko, čo bráni, aby sa čo najviac ľudí stalo osobnosťami? Biť, či nebiť sa v sebe za tvrdohlavosť neustupovať v úsilí o múdrejšie, schopnejšie, lepšie ja? Biť, či nebiť sa po prstoch, keď máme nutkanie stiahnuť kohosi dolu, len aby neprevýšil strop našich schopností?
Biť a bičovať sa a – byť, alebo len – vegetovať?