Múdre bláznovstvá
Vydavateľka Kveta Dašková sa iste nepokúšala motivovať spisovateľku Jaroslavu Blažkovú (* 1933), aby napísala, čo zažila po emigrácii do Kanady (ako píše vo svojom predslove ku knihe), náhodou. Nepochybne tušila, že také zážitky by mohli byť literárnym šperkom. Nemýlila sa. Navzdory tomu, že autorka kníh Nylonový mesiac, Môj skvelý brat Robinzon či Jahniatko a grandi, ktoré v 60. rokoch 20. storočia zatriasli slovenskou literatúrou, napokon nepísala o emigrácii do Kanady, ale o tom, čo zažila po „emigrácii“ na tento svet. Spomienky rozmaznanej dcérušky, čo je podtitul knihy, ktorý Dašková vydala vo svojom vydavateľstve Q111, sú sviežo stvárnené obrazy toho, čo sa naozaj stalo. Zrkadlí ich detské vnímanie neskreslené dospeláckym hodnotením a nepoznačené nijakým mentorovaním. Je to výnimočne harmonické skĺbenie pohľadu vtedajšieho dieťaťa s pohľadom dnešnej dospelej ženy. Autorka maľuje obrazy plné vecnej, necukríkovej intimity doširoka otvorenými očami vonkoncom nerozmaznanej, skôr nakrátko držanej dievčinky bez toho, aby ich poznačila spomienkovým sentimentom. Zato ich zdobí tichým, k rozmýšľaniu pozývajúcim humorom i hojnými jedno-dvojvetovými brilantnými metaforickými glosami. Napríklad: truhla (autorkina babka ju opatrovala na povale na svoju poslednú cestu) bola v detských očiach „útulná búdka pre smrť, veď keby prišiel nečas, mohlo by ju oziabať. (...) Cez vojnu sa v nej sušili drobné polanovské slivky. Každá Blažkovej životom kypiaca priam reportáž „zo vtedajška“ je odrazom detského vnímania i detsky čistým (a preto hlbokým) ponorom do rodinných vzťahov a správania dospelých. Tých dospelých, ktorí to najdôležitejšie v deťoch (i v sebe) neraz vnímajú len akoby mimochodom, ba zavše až neochotne. Ako podstatný totiž až pričasto cítia iba povrch toho, čo žijú.
Kniha To decko je blázon nie je „len“ vykreslením detstva v jeho detsky čírej podobe. Odráža viac, ako by si dospelí mysleli, že dieťa vie postrehnúť, zapamätať si a nezostať tým poznačené na celý život. Odkrýva dospelákom mnohé, čo dieťa vidí, a oni nie, čo dieťa vie, a oni nie, čo by dieťa od rodičov chcelo, no nedostáva, čo by nechcelo, no nadeľujú mu. A badať v nej aj tušenie tieňov, ktorým dieťa ešte nerozumie, ale už vie – ovplyvňujú životy dospelých tak, že to bolí nielen ich, ale aj deti. A to tušenie dospeláckych tieňov je akési mimorozumové detské pochopenie a akceptovanie, na aké človek v dospelosti na škodu svojich detí (i na svoju) zvyčajne zabúda.
To decko je blázon je pôvabné, vecné a čítavé rozprávanie bez prikrášľovania, bez manierického úsilia zasahujúceho mnohých súčasných autorov v snahe byť za každú cenu originálnymi, vyčnievajúcimi z davu. Blažková vyčnieva aj bez toporného snaženia. Vyčnieva preto, že je (a vždy bola) svoja. Vďaka svojmu majstrovstvu oblieka fantáziu do slov, ktoré v čitateľovej mysli vybuchujú pri každej metafore ako iskry ohňostroja do nových a nových úvah a jej knihy sú v kvalitnej vydavateľskej produkcii (aj) Q111 naozaj šperkami. Občasné zažartovanie tlačiarenského škriatka s pár písmenkami ich lesk nezmenšuje. Tí, ktorí vedia, s akými finančnými problémami dnes zápasia malé vydavateľstvá zamerané na kvalitnú literatúru, pochopia. A rovnako ako knihu, ktorá vyšla pri príležitosti autorkinho jubilea, ocenia možno aj vydavateľstvo, ktoré podnietilo jej napísanie a našlo prostriedky vydať ju. Čitateľom, ktorí vedia, kto je Jaroslava Blažková (ale azda aj tým, ktorí o nej nikdy nepočuli) môžu jej spomienky chutiť ako šťavnatý plod z rajskej záhrady dobrej literatúry.
