Bronto- a dinosaurieme
Aby bolo jasné, o čo vlastne ide, treba povedať, že brontosaurus bol veľjašter – sauropod s maličkou hlavou a obrovským, takmer štyridsať metrov dlhým a skoro tridsať, ba niekedy aj osemdesiat ton vážiacim telom. Hendikep nepomerne malého mozgu k obrovskej hore mäsa vyrovnávalo druhé mozgové centrum v krížovej oblasti kostry.
Nevedno, akým krížením minulosti s prítomnosťou sa to stalo, ale v posledných rokoch všetko nasvedčuje tomu, že tento podľa encyklopédií vyhynutý druh plazov znova ožíva. Stačí si všímať stabilných návštevníkov niektorých krčiem, osadenstvá zavše síce seriózne vyzerajúcich, no podozrivo pôsobiacich firiem, posádky superdrahých a superrýchlych áut. A čím dlhšie sedia (a predovšetkým sedia) vo funkciách, aj niektorých vysokopostavených funkcionárov. Akoby sa im, ale i ďalším z nás neúmerne k hlavám zväčšovali telá.
Na tom by okrem hroziacich zdravotných rizík nemuselo byť nič nebezpečné. Pravda, keby náš telesný návrat do druhohôr nehrozil aj návratom rozumovým. Krky, ktoré vtedajšie veľjaštery z nadradu dinosaurov mali mimoriadne dlhé a sídlil v nich druhý, akýsi pomocný mozog, sa nám totiž ešte naťahovať nezačali. Ani spôsob, akým riadime svoje súkromné životy, ale aj krajinu, o dvojmozgových jedincoch zatiaľ nesvedčí. Len tých malomozgových akoby pribúdalo. Geometrickým radom. A to nie je veľmi optimistické, aj napriek nedávnemu objavu, že sauropodi zrejme boli pohybovo oveľa šikovnejší, ako sme si dosiaľ mysleli. Ľudskí sauropodi totiž nedosahujú nielen gráciu fyzickú, ale ani rozumovú. Utešiť nás môže len to, že niektorí spomedzi týchto plazov vládnucich druhohorám dosahovali len veľkosť kohúta. Súčasní sauropodi, najmä šéfujúci, dosť, ba veľmi vysoko postaveným inštitúciám, síce zatiaľ majú ľudské rozmery, zato sa však už ako hašteriví kohúti (a sliepky) s tomu zodpovedajúcimi mozgami často správajú.