Čierne na bielom
Prvý deň. Foto: autor
Sneží... Veľké vlhké vločky konečne dopadajú na zem a trbliecu sa ako rozžiarené očká detí, ktoré dychtivo očakávajú zimu s jej nádielkou radovánok a predzvesťou Vianoc. Bolo to tak pred mnohými rokmi, a je to tak aj teraz. Aj keď je pravda, že pravidlo o Martinovi na bielom koni už akosi neplatí. Možno klimatické zmeny spôsobili, že školáci už v novembri spontánne nespievajú ...padá sniežik bielučký na polia i na lúčky, vtáčik malý kdeže si... Pieseň vyjadrujúcu radosť z nastávajúceho príchodu sviatkov, ale aj účasť ľudského druhu na neľahkej existencii živočíchov, ktorí nás neopúšťajú ani v krutých zimných podmienkach. Spomínam si, že keď nás prekvapil prvý sneh cez vyučovanie, bola to nádherná atmosféra, ktorej sme podľahli všetci aj s našimi učiteľmi. To bol ten naozajstný signál k radostnému očakávaniu zimného šantenia, Vianoc, prázdnin, a pre kresťanov aj príchod malého Jezuliatka. Chumelica, samozrejme, prinášala aj kopu prozaických problémov, ale my deti sme ich nevnímali. Najmä na začiatku zimy sme aj v noci poctivo upratovali chodníky s doma vyrobenými zhŕniakmi a nedbali na mráz, ktorý štípal za nechtami. V našich dolniackych končinách sme sa náhlili vychutnať si tieto základné atribúty zimy, pretože zajtra sa už možno oteplí. Nastalo eldorádo aj na ulici a hokejky všakovakých tvarov a pôvodu stískali v rukách noví Golonkovia, Nedomanskí či Dzurillovia – vtedajšie hokejové idoly. A ako by vyzeralo toto ročné obdobie bez typického symbolu – snehuliaka? Musím priznať, že ako malí sme si nepotrpeli na zvlášť veľké a prepracované snehové figúrky, pretože stavba si vyžadovala aj isté podmienky. Sneh nemohol byť sypký ani zmrznutý, a preto sme stavali neveľkých, narýchlo zbudovaných snehových džentlmenov s uhľovými očami, ústami, gombíkmi a neodmysliteľným nosom z mrkvy. Šerbeľ na hlave a ruka v podobe starej metly a bolo hotovo. Dospeli sme.
Z detí sa stali rodičia, ale v mnohých, najmä početnejších rodinách detský duch ani u dospelých nikdy nevyhasol. Čo nám chýbalo ako deťom – sila aj mechanizácia – sme naplno využívali ako dospelí. A opäť sa nám ligotali oči, zachádzal mráz za nechty a keď to podmienky dovolili, tak sme sa s našimi deťmi, a najmä pre ne, vyšantili pri stavbe snehuliaka. Aj keď tohtoročná zima nedávala veľkú nádej na tradičnú stavbu, január predsa priniesol nádielku stavebného materiálu a tentoraz sa naše, už dospelé deti, pustili do tradičnej zimnej výzdoby okolia leopoldovského Gucmanovho pamätníka. Či to bolo okolie kanóna alebo symbolickej vrtule lietadla, naše snaženie vždy prilákalo okoloidúcich obzerajúcich rastúce dielo, ba často niektorých vyprovokovalo, aby priložili ruku k dielu. Všetci sme zrazu boli opäť deti...
Posledný deň. Foto: autor
Za dve dekády rokov vzniklo pár snehuliakov celkom úctyhodných rozmerov a s pribúdajúcimi rokmi sa menilo aj správanie okoloidúcich dospelých aj detí, bohužiaľ, k horšiemu. Kým v minulosti vydržali zavalití bacuľkovia zavše – podľa poveternostných podmienok – až do jari, dnes už vydržia iba dni. Prečo? Akosi sme zbesneli. Zopár recesistov síce „vylepšovalo“ naše snaženie aj predtým – tu pribudli prsia, tu iný chúlostivý orgán – ale to azda patrilo k zábave, na ktorú nikto nehromžil. Táto sezóna ma však prekvapila mimoriadnou agresivitou našich detí. Hrozné je, že to neboli pubertálne ročníky, kde by sa dali očakávať vandalské prejavy, ale deti prvého stupňa základnej školy. Zúrivé kopanie, sekanie a celková devastácia niečoho, čo bolo vytvorené aj pre ich radosť, nechala chladnými aj okolo postávajúce mamičky kočíkujúce svoje ratolesti. Je to smutné, ale asi to napriek všetkému splnilo svoj účel – deti mali radosť až rozkoš, že mohli niečo, čo iní postavili, zničiť.
Dvakrát som dobrým slovom náš tradičný symbol zimy na pár hodín zachránil a požiadal „držiteľku rána“, ako mládež pomenúvali za socializmu, aby si postavila svojho snehového panáka a potom ho podľa chuti rozsekala. Nuž ale o pár dní sa ani nemuselo otepliť a dielo skazy bolo dokonané. Neviem, kam speje táto spoločnosť, ktorá sa vehementne snaží zachraňovať tradičnú rodinu aj nezmyselnými referendami, rodinu, ktorá ale asi aj tak stráca svoju funkciu pretože jej vizitka, ktorou deti nepochybne sú, neveští nič dobré.
...Neboj sa ty, vtáčatko, každé dobré dieťatko postará sa o teba, dá ti zrna aj chleba...
Verím, že ich pár takých, čo by sa postarali, ešte zostalo, pretože aj z nás, aj z mamičiek, ktoré sa prizerali, ako deti ničili snehuliaka postaveného niekým iným, sa onedlho stanú starci a starenky, ktorí sa budú nápadne podobať nebohým vtáčikom na konci so silami v treskúcej zime.