Cui bono?

Marta Moravčíková

Taký krok mocdržiacich však viac ako to, že chcú pomôcť potenciálnym pacientom či zdravotníkom evokuje, že otvárajú dvere k podozrivým machináciám, ktoré pomôžu skôr jeho osnovateľom a vláde verným uskutočňovateľom. Veď poukážky musí ktosi vyrobiť, zabezpečiť ich distribúciu a všetky s tým spojené úkony, bez ohľadu na formu, akú parlamentné marionety odsúhlasia. A ten ktosi to sotva urobí zadarmo. Nebolo by teda hospodárnejšie, keby sa tá „odmena“ za zaočkovanie vyplácala priamo, bez zbytočných medzipristátí vo vreckách zainteresovaných firiem či jednotlivcov?

A prečo nedostanú rovnakú sumu aj dávnejšie zaočkovaní starci a stareny? A nielen oni a ony. Prečo nie všetci očkovanci bez ohľadu na vek a čas kedy sa dali zaočkovať? Pretože mocdržiaci potrebujú, aby na seba nevražili nielen očkovanci a neočkovanci, ale viaceré kategórie občanov? Nie preto, že spoločnosťou, kde je každý proti každému, sa ľahšie manipuluje?

Namieste je otázka – Cui bono, prípadne cui prodest? Teda – komu to prospeje? Touto otázkou, spropagovanou v starovekom Ríme najmä Cicerom, sa zvyčajne pýtame na motív (väčšinou trestného činu), vychádzajúc zo skúsenosti, že úmyselné činy (trestné predovšetkým) sú motivované vlastným obohatením páchateľa, získaním väčšej moci, vplyvu či konkurenčných výhod. A ako vysvetľujú slovníky ďalej, používa sa aj v politike ako naznačenie, že za politickým činom (napr. zákonom) je okrem oficiálneho dôvodu aj iný – napríklad finančný zisk firmy alebo súkromnej osoby.

Vrchnosťou posvätené podvádzanie

A tak len čo sa začne takto nebezpečne uvažovať či dokonca nahlas „tliachať“, z parlamentnej pôdy sa rýchlo ozve, že nevyužiteľné poukážky predsa možno nielen niekomu darovať, ale aj predať priekupníkom. Možno s istou stratou, ale je veď darovanému koňovi…

Domnievať sa, že zisk z takej rošády nepoputuje do vopred určených vreciek, by bolo naivné. Veď ak osnovatelia očkovaco-motivačných poukážok spriaznených priekupníkov neinštruovali, ako peniaze vytiahnuté zo štátnej kasy preliať do vlastných vreciek či vreciek osnovateľov nápadu, urobil to za nich jeden z najvyšších predstaviteľov štátu. Že je to navádzanie na podvod? Ale veď podvody so všetkým možným sú u nás vstupenkou k najvyšším vládnym postom. Kým pred pár rokmi sa ako pracovná metóda (najmä politikov) kvalifikovalo klamstvo, súčasní pokročili. Ku klamstvu pridali aj podvádzanie. A nielen bezočivé, bezbrehé a škodoradostne strúhajúce kiš-kiš na adresu poctivcov, ale najmä podvádzanie beztrestné. Beztrestné dokonca aj pri nabádaní občanov, aby sa stali podvodníkmi aj oni. Ľudia bez poslaneckej imunity, ktorí, ak sa niečoho dopustia, budú nepochybne potrestaní. Nesymbolicky a tvrdo. Vládna víchrica ich zmetie bez nároku na očistec a ako to dnes vídame, aj bez rešpektovania prezumpcie neviny.

Darmo ich občania vyniesli do parlamentného neba a posadili na vládne stolce. Vysoko postaveným nabádačom na podvody môžu byť spoza parlamentného závetria ukradnutí – plakať za nimi ani nad nimi nebudú. Už ich nepotrebujú. Splnili svoju úlohu urobiť z tých, čo bažia po moci vrchnosť, takže teraz ich možno spláchnuť ako použitý toaletný papier.

Rovnejší a odkopnutí

Nikomu neprekáža, že tí, čo sa dostali na vládne stolce, odhaľujú svoju podvodnícku podstatu. Možno preto, že ako sa zdá, menia sa občania Slovenska, žiaľ, na komplicov podvodníkov celkom ochotne. Neuvedomujú si, že na rozdiel od vrchnosti, oni sú trestateľní a trestaní nepochybne budú. Prečo sú však netrestateľní vysoko postavení podvodníci? Teda aspoň nie tí súčasní – zatiaľ. A prečo ani tí, ktorí na podvody dokonca verejne vyzývajú? Prečo musia ľudia žijúci mimo parlamentnej bubliny chrániacej pred zodpovednosťou za činy, iným neprepáčiteľné, strpieť tej často trápnej hŕstke čokoľvek si vymyslí a urobí? A pod pojmom čokoľvek treba rozumieť najmä to, čo „demokraticky“ ohlupovanú, beztrestne podvádzanú a utláčanú väčšinu poškodzuje, zbavuje ľudských práv a ľudskej dôstojnosti.

Za podvody sa ide po krkoch len tým, ktorých potrestaním možno odvrátiť pozornosť od vlastných pokleskov, a pravdaže, aj ľudom, ktorí sú o niekoľko spoločenských poschodí nižšie. Lebo veď za podvody niekoho trestať treba. Moc sa navonok potrebuje prezentovať spravodlivosťou(?). Takou, ktorá neodpúšťa, väzní (aj bez súdu), umlčiava, utláča – aby chránila. Samozrejme, najmä seba. Aj pred tými, čo ju vyniesli na piedestál vládnutia. Keď totiž tí naozaj obyčajní ľudia a naozajstné (nie podvodnícke či zlostné sliny vykrikujúce) osobnosti pochopia, tak ako mnohí pred nimi, svoje volebné omyly, ktorými sami seba vháňajú pod nadvládu bezohľadných prešibancov, mohli by nebodaj vziať spravodlivosť do vlastných rúk. A také vzbúrené ruky bijú hlava-nehlava. Obyčajní ľudia i tzv. osobnosti, sme-rodinisti či solidaristi, rozčesnutí „sociálni“ i kresťanstvom sa zaklínajúci demokrati, ľudoví našo-slovenskisti, zaľudisti či spolusisti a ďalší a ďalší často len smiešnisti, všetko jedno.

Čítať je prospešné (aj pre mocdržiacich)

Preto je výhodné tých naozaj obyčajných ľudí nabádať na podvádzanie a urobiť z nich spolupodvodníkov, podľa možnosti prv, ako si uvedomia svoju silu. A za vinníkov zodpovedných za súčasný marazmus treba označiť všetkých vládnucich pred nimi, a ešte a ešte pred nimi, pred všetkými „pred“. Pred, pred, pred, až do prvotnopospolných kolien. Pridať k tomu ako z neba zoslanú pandémiu, vítanú pomocníčku všetkých mocdržiacich, po moci túžiacich a (aj) ňou si moc upevňujúcich je, samozrejme, zásah do čierneho. Ozajstný strach z nej totiž majú najmä tí, ktorým z nej nekvapkajú zisky. Ziskuchtivci idúci doslova cez mŕtvoly sa skôr zvrátene modlia, aby svet ochromovala čo najdlhšie. Cui bono? Samozrejme, v ich prospech.

Kacírstvo? Nie. Smutná realita. Raz ju zrejme potvrdia zločinne vysoké čísla o finančnom prínose vírusu, ktorý v súčasnosti sužuje svet. Pravdaže, len o prínose pre bezohľadných.

Tí, čo majú moc a držia spravodlivosť(?) vo svojich podvodmi zašpinených rukách, však zrejme nepoznajú román Dumasa staršieho o námornom dôstojníkovi Edmondovi Dantesovi. A tak možno nevedia, že tento nevinný, bez súdu dlhé roky v žalári držaný človek, sa z nedobytnej väznice na ostrove If napriek prísnemu stráženiu vyslobodil, a vďaka nečakane (nepodvodne) nadobudnutému imaniu sa ako gróf Monte Christo pomstil všetkým, ktorí ho pre udržanie svojej moci a bohatstva zneužili.