Foto: Hryck
Dobrý deň
V Leopoldove ma takmer pri každej ceste zo železničnej stanice k príbuzným privítalo prekvapujúce „dobrý deň“. Prekvapujúce preto, lebo zakaždým zaznelo z úst dieťaťa, ktoré som nepoznala a ktoré nemohlo poznať mňa. Navyše dievčatá a chlapci, čo ma pozdravili, nešli v sprievode dospelého, ktorý by ich azda na takú zdvorilosť bol upozornil a ani ich nikto okrem mňa nemohol počuť – teda ani vyhrešiť, keby nepozdravili, či pochváliť za to, že boli slušní. A mňa ich pozdrav zakaždým vyviedol z miery tak príjemne, že som okrem odpovede a úsmevu nebola schopná povedať im nič viac. Ani len pridať povedzme ďakujem, prípadne, že pozdravujem ich rodičov a učiteľky či učiteľov, ktorí ich učia byť zdvorilí aj k neznámemu človeku. A ktorí, teraz už aj spolu s nimi, deťmi, šľachtia starý dobrý zvyk vzájomnej ústretovosti. Pozdrav je nepochybne jej prvým predpokladom. Hoci deti si to možno ešte neuvedomujú, tých pár jednoduchých slov pri bežnom stretnutí s neznámymi dospelými pomáha budovať ich budúcu kultivovanosť. A dospelí, ktorí im ju aj takto vštepujú, si zaslúžia poklonu. A pozdrav: Dobrý deň, Leopoldovčania a vďaka. Za dobré dni, ktoré mi (a iste nie iba mne) svojím pozdravom pripravili vaše deti.
P. S.
Od napísania a uverejnenie tohto postrehu v časopise Leopoldov prešlo zhruba pol roka, keď som na leopoldovskom cintoríne zapaľovala sviečku na hrobe dobrého človeka Paľka Kaisera.
„Dobrý deň,“ ozvalo sa mi nečakane za chrbtom.
„Dobrý deň,“ odvetila som a snažila sa rozpamätať, odkiaľ by ma mohla poznať paniu, čo ma pozdravila.
Nespomenula som si. A nepoznal ju ani môj brat, ktorý sa s ňou stretol a pozdravil, keď sa vracal od studne s krhlou plnou vody. Len mi pripomenul, že je to ako s tými deťmi – dávny zvyk zaželať na znak ústretovosti dobrý deň každému, aj celkom neznámemu človeku, v Leopoldove ešte nevymrel.