Dôvetok

Vojtech Moravčík

Mail autora nasledujúceho textu kamarátovi, ktorého nedávno sprevádzal do nemocnice, sa viac ako rozoberania jeho zdravotného stavu týkal vojny, ktorú rozpútalo Rusko na Ukrajine. Tak ako sa jej v súčasnosti týkajú maily či rozhovory viacerých z nás. Mnohí si však neuvedomujeme, že by sa nič, ani táto vojna, nemalo posudzovať iba z jedného uhla pohľadu, o ktorom, najmä ak je ich vlastný, sme presvedčení, že je jediný správny. A mnohí z nás dokonca odmietajú pripustiť, že práve to je jeden z prvých krokov k rigidnej, teda strnulej až tvrdohlavej slepote voči faktom. Najmä k faktom, o ktorých sme predtým nemuseli vedieť, ktoré je však nebezpečné ignorovať. Nevedomosť (a nevzdelanosť), ktorá sa v súčasnosti, žiaľ, nielen nosí, toleruje, ba oslavuje, či dokonca považuje až za cnosť, môže viesť až ku katastrofám. Aj preto stojí mail Vojtecha Moravčíka kamarátovi Martinovi za pozornosť. (red.)

Ahoj, Martin.

Všimni slovo dôvetok v predmete mailu. Najprv som napísal dovetok, čo mi znelo správnejšie, no Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied ma presvedčil o opaku.

Podobne je to aj pri interpretácii pravdy a „pravdy“ napríklad aj v situácii, ktorá teraz rezonuje svetom. Keď sme spolu telefonovali, končil som spomienkou na piatkovú reláciu Karla Šípa Všechnopárty v Českej televízii. Karel Šíp, basgitarista, scenárista, moderátor a textár píšúci svojho času aj pre Karla Gotta, si do nej už sedemnásť rokov pravidelne pozýva zaujímavých ľudí z rôznych oblastí spoločenského života. Jeho piatkové úsmevné rozhovory patria k nosným programom Českej televízie. Sú studnicou osobností Česka, ale i Slovenska a s miernou nadsádzkou sa dá povedať – ak si nebol u Šípa tak nie si. Je sympatické, že dáva príležitosť aj mladej generácii, hoci tá býva niekedy až príliš akčná. V ten piatok demonštrovala jedna mladá herečka podporu nášmu Ruskom napadnutému východnému susedovi. Urobila to manifestačne a priam matovičovsky groteskne heslom Sláva Ukrajine vytlačenom žltými písmenami na modrom tričku. Hrdo ho odhalila na svojej hrudi, podobne, ako to na svojom tričku urobil jej rovnako mladý kolega textom Rusko bez Putina. Asi pre väčšiu spolupatričnosť boli obe heslá napísané v azbuke, hoci zrozumiteľnej už zväčša iba nám skôr narodeným.

Foto: sersen (flickr.com)

Samotné slovné spojenie je celkom normálne a nevinné, tak ako spočiatku mnoho iných z minulosti. Napríklad Na stráž!, Arbeit macht frei (Práca oslobodzuje), Heil Hitler! (Sláva Hitlerovi), Sieg Heil! (Sláva víťazstvu), Sovětský svaz – mírová hráz!, Proletári všetkých krajín, spojte sa!... Postupom času sa však mnohé stali až trestuhodnými, pretože asociujú neblahé dejinné udalosti.

Ak by som dnes napríklad ja pri vstupe do miestnosti pozdravil Česť práci, považovali by ma ľudia prinajlepšom za blázna, v horšom prípade za propagátora teroristickej komunistickej ideológie. Možno by som dokonca ohrozil seba aj svoju rodinu besnejúcim hysterickým davom…

A z akého dôvodu by malo byť zvolanie Sláva Ukrajine! trestuhodné? Zatiaľ z nijakého, ibaže... Ibaže ho používali aj najkrvilačnejšie svorky Stepana Banderu, v rokoch 1941 – 1959 vodcu a predsedu Organizácie ukrajinských nacionalistov, neskôr Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorá v druhej svetovej vojne i po jej skončení bojovala za vytvorenie Ukrajinského štátu. Na tom na prvý pohľad tiež nie je nič trestuhodné. Ibaže... Ibaže Bandera a banderovci páchali vo Volyni a inde na západnej Ukrajine najstrašnejšie masakry, údajne i horšie ako nemeckí fašisti, a to pod egidou hesla Sláva Ukrajine!

Som už dôchodca a hanbím sa, že s tým, čo sa vo Volyni v druhej svetovej vojne stalo, som sa bližšie zoznámil až teraz. Doteraz som žil v blahej nevedomosti a v presvedčení, že najstrašnejšie zverstvá napáchal nemecký nacizmus. Dnes viem, že napriek banderovským zločinom sú po celej západnej Ukrajine pomníky Stepana Banderu, ulice nesú jeho meno a bol posmrtne ocenený najvyšším ukrajinským štátnym vyznamenaním – Hrdina Ukrajiny. A viem aj to, že na území Ukrajiny (od roku 2014) pôsobí podobné zoskupenie Azov, ktoré Úrad Vysokého komisára OSN pre ľudské práva prakticky označil za teroristické.

Peace to children of all countries.
Foto: Justin van Dyke (flickr.com)

Nie je to príjemné precitnutie.

Ani takéto možné asociácie však v nijakom prípade neoprávňujú nikoho, teda ani Rusko, aby napadol druhý štát a vyvolával v podstate globálny svetový konflikt.

U tvojho otca by som s takouto úvahou určite nepochodil a u teba asi tiež nie. Ja však iba hľadám aspoň súvislosti z opačnej strany propagandistickej hystérie, ktorá v súčasnosti celosvetovo vládne. Odmietanie Rusov ako takých. Umelcov, športovcov, ruských klasikov a pomaly pálenie kníh ruských autorov. Takto sa kedysi správali predstavitelia nemeckého nacizmu, ktorý vyvrcholil do vymyslenej kolektívnej viny Židov za všetko svetové zlo.

Na ilustráciu svojej úvahy posielam pár liniek, ale ak zásadne nesúhlasíš s tým, čo som napísal, nemá zmysel, aby si ich otváral.

Belino