Little Boy a Fat Man
Atómový vek dostal 6. a 9. augusta 1945 konkrétnu podobu. Hirošima, Nagasaki, Little Boy, Fat Man aj Enola Gay sa stali synonymom hrôzy a utrpenia nevinných obetí a príkladom bezbrehej nezmyselnosti akejkoľvek vojny. Týmto konštatovaním by sme mohli začať aj skončiť. Ako sme však vnímali túto udalosť počas bezmála sedemdesiatich rokov sami na sebe? Studená vojna a antagonistický postoj dvoch nezmieriteľných blokov dáva tušiť, ako využívala propaganda tragédiu dvoch japonských miest, ktorá znamenala bodku za 2. svetovou vojnou. Bola to, bohužiaľ, tá najhoršia bodka, akú mohli víťazi udeliť civilizácii. Tak to chápal aj minulý režim, a nespochybniteľný a bezprecedentný akt násilia na civilnom obyvateľstve dlhé roky využíval pri vykresľovaní imperialistického strašiaka. Na ospravedlnenie barbarských činov demonštrujúcich silu, ktoré si podľa rôznych zdrojov dodnes vyžiadali okolo 260 tisíc obetí nebolo argumentov.
Ground Zero Hiroshima
Tajný americký projekt Manhattan na výrobu atómovej bomby dostal na stále otvorenom bojisku v Japonsku dve testovacie možnosti. O militantnom a fanatickom Japonsku sme, okrem kamikadze, vtedy vedeli iba málo a akosi podvedome sme ho vnímali skôr ako nezainteresovaný štát, ktorý sa stal terčom amerického násilia vlastne už po vojne v Európe.
U nás vypukol roku 1989 prevrat a otvorenými hranicami k nám začalo prúdiť všetko, čo sme zatiaľ videli iba z jednej strany. Dovtedy masírovaní argumentmi z východu sme dostávali, a dostávame, masáž zo západu. Zrazu sa u nás začali objavovať dokumentárne snímky s iným, menej známym, pohľadom na vojnové Japonsko aj na zvrhnutie prvých atómových bômb. Musím priznať, že z tejto propagandy, ktorá sa ak nie priamo, tak určite skryto snažila vyvolať dojem opodstatnenosti a ospravedlnenia atómového bombardovania, som bol rozčarovaný. Ukazujú nám fanaticky sa brániace Japonsko, ktoré útokom na Pearl Harbor v roku 1941 vyprovokovalo Spojené štáty americké k vstupu do 2. svetovej vojny. Legendárny film Most cez rieku Kwai ukazuje krutosť japonskej armády rovnajúcu sa krutosti nemeckých fašistických hôrd. Poznanie, ktoré sa ťažko konfrontuje s dnešnými úslužnými, až nadmieru pokornými obyvateľmi Japonska. Z pohľadu amerického vojaka zdolávajúceho samovražedný odpor japonských vojakov na ostrove Iwó-džima znamenalo ukončenie vojny odstrašujúcim atómovým hríbom vykúpenie. Je otázne, či rýchlejšiu kapituláciu Japonska spôsobil iba atómový nátlak. Možno svoju úlohu zohrala aj „blitzkrieg“ (blesková vojna) Červenej armády v Mandžusku, ktorá mala podľa spojeneckých dohôd záujem o južnú časť polostrova Sachalin, Kurilské ostrovy, a v hre bol dokonca aj ostrov Hokkaidó. Nech už to bolo akokoľvek, z pohľadu umierajúcich obyvateľov Hirošimy a Nagasaki to bolo nepochopiteľné zverstvo proti ľudskosti.
Na posudzovanie tejto temnej stránky ľudského pokroku si svoj názor musí urobiť každý sám. Mňa argumenty o záchrane amerických životov nepresvedčili. Tak, ako je odsúdeniahodné, ak armáda postupuje proti nepriateľovi so štítom zloženým zo žien a detí, je odsúdeniahodné aj zabíjanie civilných obyvateľov kvôli záchrane vojakov akejkoľvek armády. Ak by som posudzoval tento akt súčasným slovníkom, jediný výraz, ktorým by som to charakterizoval jedným slovom ja, je terorizmus...
Hirošima potom
Poznámka redakcie
Do výročia, ku ktorému vznikla túto úvaha, zostáva ešte niekoľko týždňov. Teraz vychádza nielen preto, že vojny nepretržite pokračujú ďalej, ale aj pre pripomenutie, že k niektorým začíname byť prekliato blízko aj my.