Sila hlasu
Patrím ku generácii mužov, ktorí si základnú vojenskú službu v 70. rokoch minulého storočia užili v plnom rozsahu sedemsto tridsiatich dní. A pravdepodobne ako jeden z mála môžem povedať, že to neboli stratené dni. Možno aj preto, že popri drvení morzeovky som mal šťastie robiť v našej posádke aj premietača a fotografa. Skladba filmov bola v tých časoch takmer „jednofarebná“ (napokon, tak ako dnes, len z opačnej strany spektra), a preto som v plechových prepravkách prinášal do premietacej kabíny veľmi často sovietske filmy. Návštevnosť posádkového kina bola azda aj preto zväčša mizerná, napriek tomu, že vojakom zatvoreným v kasárňach, bolo často jedno, ako trávili nekonečne sa vlečúci čas. Dnes si už ani nepamätám, pre koľkých som vtedy premietal sovietsky strihový dokument Obyčajný fašizmus. Pomyslel som si, že to bude klasická, vyše dvojhodinová nuda, a tá mi pri obsluhe hrmotajúcich premietačiek málokedy vadila. Nevedel som si predstaviť, že sa niekto bude dívať na taký dlhý dokumentárny film. Určite som nebol sám, kto sa vtedy mýlil – zostal som nalepený na priezore premietacej kabíny a zakladanie filmových pásov ma tentoraz vyrušovalo.
Odvtedy uplynulo už štyridsať rokov, film Obyčajný fašizmus som videl ešte mnohokrát, a vždy vo mne zanechal silnú emotívnu stopu. Vrcholné dielo režiséra Michaila Romma bol výborný dokument o strašných zverstvách, ktoré dokázal pripraviť človek človeku. Nezabudnuteľný celovečerný film so silným odkazom pre každého humánne založeného človeka z neho však pre našich divákov urobilo predovšetkým sprievodné slovo vo výnimočnej interpretácii skvelého českého herca, spisovateľa, humoristu a glosátora.
Istotne ho poznáte – bol Krásnym princom v rozprávke Byl jednou jeden král, doktorom Faustom v komédii Kam čert nemůže či ústrednou postavou cyklu televíznych talk-show Hovory H.
Miroslav Horníček.
Čudujete sa, ako môže herec, humorista s takouto vizitkou dôstojne zastať úlohu pri interpretácii komentára k dokumentu zachycujúceho také tragické udalosti dejín, akou bola druhá svetová vojna? Nuž môže, a vynikajúcim spôsobom.
Je zrejmé, že k irónii až k sarkazmu smerovali aj skladba filmu a pôvodný komentár, ktoré obrazovú stránku filmu umocňujú. Horníčkova práca s hlasom a jeho spôsob interpretácie však tento 128-minútový dokument povýšila na úroveň strhujúceho hraného filmu. Ba na dielo, ktoré mnohé hrané filmy veľmi vysoko prevyšuje.
Povestné forbíny (predscény) s Janom Werichom, Hovory H, rozsiahla práca v rozhlase a štipľavý Horníčkov humor sa zúročili aj na háklivej pôde ľudského utrpenia viac ako dôstojne. Dynamika jeho rozprávania pri ironizácii absurdných praktík nacionalizmu až po alarmujúci apel nad jeho hroznými výsledkami, boli a zostali nenapodobiteľné.
Videl som tento film aj s inými interpretmi sprievodného slova, napríklad aj s vynikajúcim slovenským spíkrom Igorom Štefucom, no pri všetkej úcte, jeho profesionálne odvedená práca, žiaľ, neprekonala žáner televíznych či rozhlasových správ.
Rommov Obyčajný fašizmus mal viacero českých aj slovenských dabingových verzií a po prevrate dokonca vyšiel aj na DVD, bohužiaľ, nie s Horníčkovým hlasom. Navyše bolo už vo všetkých verziách cítiť aj niektoré tendenčné prvky, keď jeden totalitný režim kritizoval druhý.
Z pôvodného komentára v Horníčkovom podaní však bolo cítiť niečo oveľa hlbšie. Dýchala z neho výnimočná vierohodnosť, silný humanistický a protivojnový odkaz. Sila hlasu v tomto prípade silnú obrazovú výpoveď nedopĺňala, ale bola rovnocenným prvkom, ktorý umocňoval celkový výsledok.
Majster slova Miroslav Horníček urobil z tejto snímky najlepší vojnový dokumentárny film, aký som kedy videl. A odporúčam ho vidieť každému. Ako memento. Obludná kniha Mein Kampf a jej idea, ktorú vo filme uložili do sarkofágu, straší a bude strašiť navždy…
