logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Poštárski škriatkovia (02. 07. 2021)

Pošťácká pohádka

Vojtech Moravčík

Už asi málo z vás pozná túto rozprávku českého spisovateľa Karla Čapka ilustrovanú jeho bratom Josefom, podľa ktorej bol v roku 1961 nakrútený animovaný film s nezabudnuteľným hlasom Karla Högera. V nej pán poštár Kolbaba, ktorý raz na pošte neplánovane strávil noc, zistil, že tam poštárom pomáhajú maličkí škriatkovia a po robote hrajú s listami mariáš.

Ak bolo treba, vedeli škriatkovia v pôvabnej Čapkovej rozprávke listy bez otvorenia aj prečítať. A vďaka ich pomoci sa pán Kolbaba podujal vyriešiť ťažkú úlohu – doručiť list, ktorý nemal adresu ani platnú známku. Keď si ho totiž jeden z poštových škriatkov priložil na čelo, pán Kolbaba sa dozvedel, že je to ľúbostný list šoféra Františka jeho milej Marienke aj so žiadosťou o jej ruku. Bol to teda list veľmi dôležitý, a tak sa rozhodol doručiť ho za každú cenu. Rok a deň trvalo tomuto poštárovi z božej milosti, kým našiel adresátku a uplakanej Marienke nadobro zmenil život.

Dnes je „poštová“ situácia iná. Zasiahnutá pokrokom. Ja pokrok v mnohých prípadoch neznášam. Niekedy totiž prináša zbytočné inovácie a v našich pomeroch predražené (ako zvyčajne) pokrokové metódy trpia dlhodobo detskými chorobami. Napriek tomu som začal používať elektronické služby Slovenskej pošty. Musím priznať, že ten, kto nemá fóbiu z počítačov ocení, že vybavenie jeho zásielky ešte pred podaním na poštu pomocou e-služby je komfortné a niekedy aj funguje. Problém však je, ako vždy, v ľuďoch. Poštári typu pána Kolbabu už dávno vymreli, aj keď jedného som v Hlohovci poznal aj ja. Bol to pán Hanzel. Tento mohutný chlap dlho roznášal poštu, dôchodky, vyberal poplatky za elektrinu, plyn, noviny, inkaso, a neviem čo všetko ešte. Jeho veľká ošúchaná kožená kapsa na rameno, uniforma, pelerína do nečasu a brigadírka jasne určovali príslušnosť do skupiny dôležitých a dôveryhodných inštitúcií. Stihol všetko bez ďalších popisovačov a inkasantov a akosi patril ku koloritu života našej ulice. Učiteľ, farár, poštár aj železničiar patrili do skupiny predstaviteľov úctyhodných a uznávaných profesií. Už to nie je ani zďaleka pravda.

By: Holger Prothmann (flickr.com)

Pravdaže, aj kedysi bolo na čo frflať a aj sme frflali. Ak sme poslali obyčajnú zásielku za šesťdesiat halierov (terajšie dva centy) urobili sme lepšie, ako keby sme si priplatili a poslali list expres alebo doporučene. Neviem prečo, ale obyčajné zásielky boli zvyčajne doručené na druhý deň po vhodení do schránky. Možno preto, že im pracovníci pôšt nevenovali veľkú pozornosť. Zásielky „neobyčajné“ však so sebou prinášali a prinášajú aj neobyčajné byrokratické opatrenia. Už aj pred časmi covidovými, keď treba eliminovať osobné kontakty, sa zásielky napriek prítomnosti adresátov tam, kde ich poštári majú hľadať, doručovať prestali. Nahradili ich žlté papieriky s oznamom, že zásielku si možno vyzdvihnúť na pošte. V necovidových časoch až potom, keď sa doručovateľ vráti z rajónu. Život je ťažký, poštárske kapsy tiež, žlté lístočky zaťažujú poštárske chrbty menej. A tak sa doručovateľom zásielky stáva nielen poštár, ale aj adresát. Ak mu zásielku na pošte pri priehradke nájdu, nasleduje lustrovanie a podpisovanie žltého papierika aj doručovacieho hárku.

Nedávno som však takmer onemel, keď ma poštový kuriér prekvapil doručením zásielky podanej deň predtým. Tuším niečo nie je v poriadku, hovoril som si. Slovenská pošta sa po tridsiatich rokoch zbláznila a chce otriasť mojím podvedomím, ktoré nie je na podobné prekvapenia v súvislosti s touto inštitúciou zvyknuté. Vydýchol som si až dnes a s uspokojením konštatujem, že je všetko po starom.

V bublinkovej obálke C5 z recyklovaného papiera som z Hlohovca do Bratislavy (70 km) prvou triedou tzv. D+1 (kedysi sa to volalo Prioritne, alebo Expres) poslal dva „cégre“, ktoré u nás zabudla pri poslednej návšteve sestra. Ako registrovaný zákazník som vytvoril elektronický podací hárok, poslal ho na poštový portál, následne vytlačil vygenerovaný adresný štítok na samolepku, nalepil ho na obálku a utekal na hlohovskú poštu. Keďže som sa ako skúsený e-kliet nedopustil nijakej chyby (aj som list poctivo odvážil na veľmi presnej listovej váhe) podanie a zaplatenie prebehlo tak, ako sa na dvadsiate prvé storočie patrí, bleskovo. Zaplatil som deväťdesiatpäť centov – z jedného eura som si, samozrejme, päť centov hrdo vydať nedal. Nuž, je iná doba. Pred tridsiatimi rokmi by tá v prepočte koruna päťdesiat stačila na celú zásielku. Z pošty som odchádzal bez potvrdenia o prevzatí, pretože to sa pri e-podacom hárku rieši, ako inak, elektronicky. Prešiel však deň, dva, tri a v Bratislave nebolo o zásielke ani chýru, ani slychu. A ja som s uspokojením konštatoval, že „ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov“.

Nahrávaný telefonát, ako inak, do call centra pošty som absolvoval s pocitom idiota, že moja sťažnosť je síce možná, ale nikam ma neprivedie, pretože zásielky prvej triedy sa nesledujú a ja nemám ani potvrdenie, že som vôbec na poštu niečo priniesol. V mojom klientskom účte stále svieti „Zásielka je pripravená na podaj“, pracovníčka asi zabudla odkliknúť, že už bola podaná a po siedmich dňoch táto hláška „vyhnije“. Na sídliskovej bratislavskej pošte aj môj nepodstatný problém vyhnil a list sa nakoniec našiel. Ba v skutočnosti tam bol naozaj D+1, ako sa na prvotriedny list patrí, ale žltý lístoček do schránky adresátky dorazil až D+4. Trvalo to „iba“ štyri dni...

Pán Kolbaba nemal k dispozícii nijakú elektroniku, iba svoju poštársku česť. Nepoľavil, nenechal problém „vyhniť“, s ľúbostným listom sa vláčil rok a jeden deň, a podarilo sa mu ho doručiť aj bez adresy. A ešte od šťastnej Marienky aj vybrať pokutu za to, že nebol ofrankovaný...

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel