Európsky týždeň mobilnej schizofrénie
Slovo mobilný, mobilná, mobilné je v poslednom desaťročí nepochybne „in“. Svetu vládnu mobily a pomaly nás ovládajú mobilné aplikácie. Aj ak chcete v nejakej inštitúcii uzatvoriť nejakú zmluvu, musíte zadávať číslo svojho mobilu. Akoby vlastnenie mobilu bola životná nevyhnutnosť. Ale nie o tejto mobilite som chcel…
Každoročne sa opakujúci Európsky týždeň mobility má podnietiť ľudí k využívaniu alternatívnych zdrojov dopravy. Od roku 2002 sa tejto akcie zúčastnilo vyše 2 000 slovenských miest a obcí a viac ako 40 samospráv. Miestne orgány sa vždy v septembri snažia týždeň motivovať občanov, aby obmedzili individuálnu motorovú dopravu a vymenili ju za jej ekologickejšie ekvivalenty.
A tak už mnoho rokov sledujeme, ako servilné Slovensko takmer v každej oblasti bezhlavo nasleduje všetko, čo sa vyhlási v Európskej únii. Politici šaškujú na bicykloch či vo verejnej doprave, a deklarujú, že do práce sa dá chodiť aj inak ako na aute. Potom však začnú rokovať o stimuloch pre automobilky a o tom, ako by ich prilákali čím viac k budovaniu plechových táborov pre novodobých otrokov. Slovenských a už aj zahraničných. Na kedysi úrodných slovenských poliach pestujeme, okrem štyroch veľkých automobiliek, plodiny nie pre chov hospodárskych zvierat (ten sme už úspešne zlikvidovali), ale pre podniky vyrábajúce prímesi do palív.
Uvedomil si vôbec niekto, že týždňom mobility vlastne protestujeme proti vlastnej hospodárskej politike? Hoci – dalo by sa to nazvať skôr nehospodárska (či až nehospodárna?) politika. Zamerať celú malú krajinu na jedno odvetvie priemyslu môže iba idiot. A v tejto situácii ešte väčší blázon podporuje, nech je to akokoľvek správne, trend chodenia peši alebo jazdenia na bicykli. Pritom sa u nás, vážené Slovenky a Slováci, nevyrábajú bicykle, ale autá. Vari aj milióny áut. A ak sa zníži ich predaj, alebo nedajbože začnú všetci rozmýšľať ekologicky a zdravo, Slovensko skolabuje.
Krátkozraké politické špičky slepo podporujú všetko, čo im prinesie ešte aspoň jedno štvorročné obdobie v dobre platených kreslách, a potom možno ešte jedno a ešte… Nadrapujú sa nad číslami o nezamestnanosti a jedným dychom uznávajú, že zákonite musí prísť recesia a asi aj kríza. Nuž čo, veď aj Marx to veľmi exaktne pomenoval vo svojej knihe Kapitál, teraz už menej populárnej, pretože bol ideológom robotníckeho hnutia a poukazoval na konflikt proletariátu a buržoázie (proletár – človek živiaci sa predajom svojej práce – robotník; buržoázia – spoločenská vrstva vlastniaca výrobné prostriedky). To však už dnes nie je „in“, skôr naopak. Lenže či si už pred tým zakrývame oči alebo nie, konflikt medzi „operátorom výroby“ a majiteľom výrobných prostriedkov tu vždy bol, je a bude.
Mimochodom, všimli ste si, že slovo robotník už tiež nie je „in“? Hanbíme sa zaň.
Iba dúfam, že ho čoskoro nenahradí „otrok výroby“, ktorý nakoniec znova začne uvažovať, ako to ten Marx vlastne myslel. Kiež by si včas spomenul aj na to, ako sa hospodárske krízy riešili. Vojnami…
To je však otázka budúcnosti a nielen ja, ale určite aj vládcovia našej krajiny dúfajú, že to bude až po ich volebnom období. Nateraz treba iba menej podporovať schizofrénne „týždne čohokoľvek“ a začať uvažovať, koho postaviť ku kormidlu našej neveľkej bárky, aby zvýšil strategickú rozmanitosť nášho hospodárstva a osial plodiny, z ktorých sa dá najesť a ktoré vydržia aj nečakané turbulencie. Pretože tie určite prídu…