Hlas, ktorý nezmĺkne
Vybavovačky mám náhodou doslova pár krokov od námestia, takže ľahko spojím užitočné s príjemným. Nad tým, prečo práve Námestie Slovenského národného povstania, neuvažujem. Volám, že fajn, som v meste, môžeme sa stretnúť. Kedy? Vraj dačo pred šestnástou pred „Manderlom“, vtedy sa oslavy začínajú. Až teraz mi svitne: Je síce iba dvadsiateho siedmeho, ale Bratislava predsa oslavuje 70. výročia vypuknutia Povstania o dva dni skôr ako Banská Bystrica.
A tak sme sa vtedy s prvou dámou prekladu literárnych diel z ruštiny, nositeľky Ceny Jána Hollého za preklad Dostojevského Zločinu a trestu a Ceny Blahoslava Hečka za celoživotné dielo na Nám. SNP v Bratislave stretli. Ako sa ukázalo, oslava pred pamätníkom na námestí SNP bola oveľa nenápadnejšia, ako by bol človek čakal. Najmä sa však odohrala takmer bez účasti Bratislavčanov.
Po akejsi povinnej jazde ľahostajných oficiálnych rečníkov si teda robíme malú súkromnú v neďalekej kaviarni. A ja žasnem, ako podrobne si moja spoločníčka pamätá dni zo svojho detstva v Banskej Bystrici, keď tam vypuklo Povstanie a jej otec, učiteľ, sa do neho prihlásil ako dobrovoľník, dôstojník v zálohe, ako ho ešte predtým prišli požiadať vojaci (jeden blondiačik s červenou šatkou na krku, vidím ho ako dnes, spomína moja spoločníčka s fenomenálnou pamäťou, Viera Hegerová staršia) pomohol zorganizovať mladých na vynášanie zbraní na Prašivú, ako aj ona s ostatnými deťmi zvolávala po domoch dobrovoľníkov, ale aj ako sa jej starý otec, účastník 1. svetovej vojny vrátil z ruského zajatia až po rokoch, keď ho vypátral Červený kríž...
Vtedy sme si ešte vykali, hoci sme si už niekoľko rokov výdatne e-mailovali. Iniciátorkou bola ona, keď mi ako redaktorke v ešte papierovom týždenníku Slovo (predtým Nové slovo, teraz www.noveslovo.eu), začala písať svoje postrehy k úrovni slovenčiny v médiách.
Milá pani Marta,
pozdravujem Vás ako príbuznú dušu, ktorej ešte vždy záleží na úrovni našej knižnej kultúry (išlo o text Partiové knihy, pozn. mm). Celé roky pozorujem devastáciu slovenčiny najmä v médiách a pokúšala som sa niečo proti tomu robiť. Posielala som do redakcií zoznam prehreškov rozličnými cestami, spojila som sa aj telefonicky, ale bez účinku. V istom období bolo na tom zle aj Slovo, no vtedajší šéfredaktor M. Krno na moje podnety na rozdiel od mnohých iných aj pozitívne zareagoval. Svoj fascikel plný mediálnych slovenčinových hriechov som si nazvala Hrach na stenu a – vzdala som to. Nedá mi to však pokoj a nedávno som poslala mail do redakcie Nota bene, a predstavte si, šéfredaktorka mi odpovedala. Takže ešte nie je všetko stratené?
Moja dcéra Vierka rediguje externe pre vydavateľstvá tiež, takže trochu sledujem situáciu na tomto poli. Stále je to nedocenená, slabo platená práca. Redaktor sa často nadrie na cudzom, nekvalitnom texte. Vďaka za Váš príspevok o knižnej kultúre.
Viera Hegerová
Viera Hegerová (v strede) pri pamätníku obetiam
1. svetovej vojny v Hornej Mičinej.
Pretože sledovanie slovenčiny v súčasných médiách je aj moja srdcovka, naše e-mailovanie neustávalo až prerástlo v kamarátstvo. Naše diskusie o profesionálnej práci s jazykom vyústili až k tomu, že mi umožnila uverejniť na mojej www.martam.sk zaujímavý príspevok Kniha bez redaktora je ako divadlo bez režiséra, ktorý predniesla na Letnej škole prekladu v Budmericiach.
S Vierou Hegerovou staršou sa však dalo zhovárať a písať si nielen o (ne)kvalite slovenčiny v súčasných médiách. Živo sa zaujímala a mala detailný prehľad aj o kultúrnom a politickom dianí u nás i vo svete a k tomu, čo sa dialo a deje, nebola ľahostajná. V apríli roku 2022 mi napríklad napísala: Bolesti chrbtice, to je to najmenej, čo ma trápi, tie nie sú na nevydržanie. Viac ma sužuje situácia v našej blízkosti, stačilo mi prežiť jednu svetovú. Svet sa nepoučil a zase baštrnguje so zbraňami. Náš svet to dáva za vinu Rusom, ale ja si myslím, že na vine sú obe strany, keď sa nevedia pokonať. To ako keď sa deti pobijú, ťažko sa zisťuje, kto začal. Ale – niekomu treba chytiť stranu, nie? Hrozné je už to, že sa rušia aj obchodné kontakty a bude nám „srdcumilší“ drahý americký plyn, lebo ruský je „fuj“.
Vari prvý raz som na Veľkú noc nevypekala. Veľmi ma mrzí, že som už druhý rok nenavštívila Bystricu a Mičinú, kde som strávila detstvo. Písomne sa ešte s niekým kontaktujem, dozviem sa o novinkách, väčšinou však len – ako vymierame. Rada by som sa dožila maturitného stretnutia, bývalo to vždy veľmi príjemné. Osemdesiatka sa nezadržateľne blíži a rada by som ešte dala do poriadku nejaké rodinné písomnosti, archívy, fotografie. Po mne to už nik neurobí. Môj tatík bol dedinský učiteľ so smutným osudom. Podarilo sa mi spracovať archív jeho písomností aj s pripomienkami a životopisom, odovzdala som to Múzeu školstva a pedagogiky, zdá sa, že sa im to celkom pozdávalo, život dedinského učiteľa na pozadí našich dejín. Ale hrala som sa s tým rok.
Viera Hegerová sa rodičovským archívom „hrala“ dobre. A všetko, čo nielen pre múzeum, ale aj pre pamäť rodiny urobiť chcela, urobiť stihla. A keď sme si albumy spolu prezerali, jej komentovanie precízne zostavených albumov hýrilo vtipom a zavše aj skvostným spevom bývalej lúčničiarky.
K veľkonočnému vypekaniu sa už Viera Hegerová staršia od roku 2022 viac nedostala. Jej zvonivý hlas stíchol ráno 6. apríla, vo Veľkonočný pondelok 2026, navždy. Jej prekladateľský a osobnostný vklad do histórie a najmä do prekladovej umeleckej literatúry však nezmĺkol.
