Povstania
Je obyčajná augustová streda, akurát studená viac, ako by sa na dvadsiateho siedmeho patrilo. Že vetristá, to je v hlavnom meste Slovenska celkom normálne. Že ťahá k dažďu, to je tohto leta normálne tiež. Mám v meste akési vybavovačky, keď mi v mobile cinkne esemeska. „Ak nebude liať, idem na Nám. SNP. Nemáte podobné úmysly? VH.“ Prečo nie, vravím si potešená možnosťou stretnutia so skvelou prekladateľkou z ruštiny, výnimočnou osobnosťou Vierou Hegerovou. Vybavovačky mám náhodou doslova pár krokov odtiaľ, takže ľahko spojím užitočné s príjemným. Nad tým, prečo práve Námestie Slovenského národného povstania, neuvažujem. Volám, že fajn, som v meste, môžeme sa stretnúť. Kedy? Vraj dačo pred šestnástou pred „Manderlom“, vtedy sa oslavy začínajú. Až teraz mi svitne: Bratislava predsa oslavuje 70. výročia vypuknutia Povstania o dva dni skôr ako Banská Bystrica. A ako sa ukáže pred pamätníkom na námestí, aj oveľa, oveľa nenápadnejšie. Najmä však takmer bez účasti Bratislavčanov. Členov ochranky (pretože svoje si k pamätníku prišli povedať všetci tí, ktorým sme kedysi hovorili papaláši) je takmer viac ako bežných účastníkov. Kdeže sú tie davy s kľúčmi z osemdesiateho deviateho, alebo síce trochu redšie, ale aj tak dosť početné z neskorších rokov, keď učitelia či zdravotníci prišli vyjadriť s výsledkami svojho novembrového štrngania nespokojnosť...
Pamätník SNP v Banskej Bystrici
Foto: M. H. Kováčová
To, čo sa tam deje dnes a že sa oslavuje, zaujíma málokoho. Akurát žobráci, ktorých hojnosť sme si s na tomto námestí vyštrngali tiež, obsmŕdajú v nádeji, že im čosi kvapne, oslava-neoslava.
My s pani Vierou završujeme tú svoju súkromnú v neďalekej kaviarni a ja žasnem, ako podrobne si moja spoločníčka pamätá dni zo svojho detstva v Banskej Bystrici, keď tam vypuklo Povstanie a jej otec-učiteľ sa do neho prihlásil ako dobrovoľník, dôstojník v zálohe, ako ho ešte predtým prišli požiadať vojaci (jeden blondiačik s červenou šatkou na krku, vidím ho ako dnes, spomína moja spoločníčka) pomohol zorganizovať mladých na vynášanie zbraní na Prašivú, ako aj ona s ostatnými deťmi zvolávala po domoch dobrovoľníkov...
Rozhovor-oslava. Malá súkromná oslava SNP. Inak ho oslavujem inak – vždy 29. augusta posielam esemesku s blahoželaním spolužiakovi a kolegovi, spisovateľovi Michalovi Záletovi. Robím to odvtedy, ako som si prečítala jeho romány stvárňujúce vojnu a Povstanie – Nepokojná dolina, Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici. Sú takým strhujúcim čitateľským zážitkom, že sa im v mojich očiach nevyrovnalo nič, čo som dovtedy ani potom o tejto téme čítala.
Tohtoročný 29. august je v Bratislave slnečný, esemesku som poslala a popri robote počúvam rozhlas. Ladím a začujem, ako moderátor RTVS ohlasuje, že „nasleduje spev štyridsiatich štyroch chlapov z povstaleckých obcí Vernár, Telgárt, Šumiac a Pohorelá“. V tom okamihu si, akoby nenáležite, spomeniem na 44 popravených príslušníkov Trenčianskeho 71. pešieho pluku v srbskom Kragujevci počas prvej svetovej vojny. A na dcéru jedného z nich, o ktorej a o tom, o čo všetko ľudí oberá vojna, som pred rokmi napísala reportáž Anna, neplač! Vzápätí sa s uspokojením dozvedám, že presne štyridsaťštyri chlapov z povstaleckých obcí pozvali organizátori osláv SNP preto, aby si spomienkou na slovenských vojakov, ktorí proti vojne povstali tiež a ktorých za to 8. júna 1918 popravili, pripomenuli sto rokov od začiatku prvej svetovej vojny. Moja reportáž, je teda v istom zmysle stále aktuálna, a tak ju chystám na opätovné zverejnenie. Sotva končím s prípravou, príde mi e-mail s linkou na varujúce komentáre a varovné reportáže z vojny na Ukrajine. Čítam, pozerám, meraviem a spolu s hrdinkou reportáže Anna, neplač! sa pýtam: Či sa to vari nikdy neskončí?
