Od hviezdičky po krížik
Prešla som v živote už veľa cintorínov. Občas tam každého z nás zaveje. Spočiatku na čas, potom navždy, a tak sme možno zvedaví, akých tam v zemi budeme mať susedov. A čítame z tvrdých dotazníkov života a smrti.
Náhrobné kamene sú ako poviedky, romány či celé ságy v skratke. Stačí mať trochu fantázie a pri jednej prechádzke sa človek stane svedkom mnohých osudov.
Foto: Pho Tel (flickr.com)
Od začiatku až do konca,
od dátumu po dátum,
od hviezdičky po krížik.
Na celý ľudský život stačí len niekoľko centimetrov. Len čo sa zmestí pár číslic a dve nenápadné znamienka.
Narodil sa a zomrel.
Normálne, však? Tak predsa beží život a tak ho veky vekov v cieli (a veľmi často ešte pred ním) stíha smrť.
Normálne.
A predsa sa človek búri: veď s každým pribudnutým krížom ktosi ubudne. Ktosi i z kohosi – pretože každý koniec bolí. (Aj keď ho prijímame ako fakt, na ktorom stojí všetko živé.)
Lenže sú fakty, čo odporujú i logike smrti. Cintoríny, kde čo ako nevyhnutný majestát konca akoby poprel sám seba. Na hroboch, ktoré splodil, nie je totiž nijaké od – do. Jediný údaj, čo na nich zostal po, a o človeku, je deň, keď prestal žiť.
Lebo sú časy, keď sa krehká niť žitia pretŕha v chvate, ktorý nedovolí hľadať preukazy ani rodné listy, a matriky narodených sú vtedy priďaleko.
A sú časy, keď urbanistiku krajiny strieda architektúra vojnových cintorínov. Je úspornejšia než najúspornejší mrakodrap. Šetrí všetkým – len krížov seje požehnane.