Tretia svetová - pandemická
Pani doktorka, myslím v tejto pandemickej svetovej vojne na vás na všetkých a držím palce, aby ste mali čo najviac síl. To bol mail pre jednu z lekárok, o ktorých práci som kedysi písala. Bolo to jediné, čím som jej v týchto, najmä pre zdravotníkov neľahkých dňoch mohla vyjadriť podporu. Odpoveď prišla rýchlo:
Chystáme sa na boj s pandémiou, prichádzajú prví podozriví a prídu aj prví pozitívni. Riešime pandemický plán a pýtame sa, koľko máme k dispozícii pomôcok, liekov, strojov, lôžok, koľko nás vôbec je. Áno, aj táto generácia po prvý raz zažije vojnu a má šťastie, že je to boj s chorobou, lebo je to určite akceptovateľnejšie ako boj s človeka proti človeku.
Kamarátka poetka, ktorej som poslednú vetu od známej lekárky citovala, pridala do mailového dialógu takúto myšlienku: Veta, ktorú ti dnes napísala tvoja známa lekárka, je veľmi zvláštne pravdivá. Stále v nej cítim podtón, niečo, čo odkryjem možno o hodinu, o pár dní. Je to ako prvá veta poviedky. Alebo románu. A ja mám nutkanie pokračovať s tebou v tom, čím si ten dialóg uzavrela: Treba len dúfať, že sa pri našich povahách na vojnu človeka proti človekovi nezmení.
Áno, a treba dúfať, že pandemické varovanie, ktorým nás zasiahla príroda, nás preberie z ilúzií. Že svoju pozornosť nasmerujeme od osobných, ekonomických, politických či hoci aj módnych a kozmetických ruvačiek k tomu, bez čoho neprežijeme – k prírode. Že sa prestaneme klamať a pasovať sa na jej vládcov. Že sa sústredíme ako včely na to, aby sme prírode namiesto drancovania pomáhali náš spoločný úľ, Zem, napĺňať – nie však tým, čo nepotrebujeme, ale tým, bez čoho by sme neprežili. Nastupujúca jar pripomína: zmŕtvychvstanie chleba sa rodí z práce a pokory.
