Ľudia z „mimocentra“
Bolo to zvláštne popoludnie. A zvláštna vernisáž výstavy akvarelov Spomienky na rod Coburgovcov z Múzea vo Svätom Antone v bratislavskom Klube umelcov na Dostojevského rade. Rovno nad výstavnou sieňou Slovenskej výtvarnej únie a presne oproti coburgovskej budove, kedysi napríklad aj sídle redakcie Smeny, sa vtedy prezentoval Autorský klub literátov, hudobníkov, výtvarníkov, fotografov a iných tvorivých ľudí z Banskej Štiavnice. Ľudí, ktorí po sebe nechávajú výrazné stopy.
Ani jedna vernisáž výstavy, ktorú kurátorsky pripravuje historik umenia PhDr. Bohumír Bachratý nepatrí k tým, ktoré by len tak ľahko vymizli z pamäti. Okrem výtvarných diel totiž vždy zabezpečí aj zaujímavý program, ktorým sa do vedomia návštevníkov výstav zapisujú nielen umelci takej svietivosti ako napríklad hudobný skladateľ Igor Bázlik, ale aj tí, ktorých svietivosť sa ešte len rozhára, prípadne žiaria „iba“ tam, kde žijú. To znamená mimo centier, kde je už, žiaľ, ozajstná kultúra v nejednom prípade zdevastovaná.
Múzeum vo Sv. Antone
Foto: archív
Osobnosti, ktoré sa B. Bachratému na jedno popoludnie podarilo pritiahnuť do hlavného mesta z takéhoto „mimocentra“ – z Banskej Štiavnice, pripravili 10. júla 2012 taký koncert kultúrnosti, aký sa v súčasnosti zriedka nájde aj v profesionálne sa tváriacich umeleckých (či skôr v „umeleckých“) kruhoch. Členovia Autorského klubu z Banskej Štiavnice, ktorých v bratislavskom Klube umelcov predstavila jedna z účinkujúcich, autorka niekoľkých kníh, odborná pracovníčka Pohronského osvetového strediska v Žiari nad Hronom, prcovisko Banská Štiavnica Mária Petrová, doslova strčili do vrecák nejedného z tiežumelcov, ktorí síce dostávajú nemalý priestor v médiách, ale to, čo ponúkajú, je zvyčajne brak. Štiavničania, naopak – prišli do Bratislavy s hodnotami. Okrem kultivovaného jazykového prejavu predovšetkým s úprimnou, nehranou, nefalšovanou a nefalošnou vrúcnosťou. Doslova z nich sálalo, že všetko, čím sa prezentujú, vyviera skutočne z hĺbky ich vnútra a že to ponúkajú každému, kto si nemateriálne bohatstvo cení aspoň tak ako oni. Ponúkali svoje záujmy i zaujatie aj sympatickú sebaistotu, s ktorou napĺňajú svoje sny o vlastnom vklade do umenia a umenia do svojich životov. Energiu a tvorivosť, ktorými umenie obohacujú a ktorým sa dajú obohacovať, dokumentovali všetci na takej vysokej úrovni, že keď sa za nich lúčil viceprimátor Štiavnice Dušan Lukačko, ktorý ich spolu s riaditeľkou Pohronského osvetového strediska v Žiari nad Hronom Helenou Žňavovou sprevádzal, prítomných to až zaskočilo.
Azda aj preto sa potom mnohí pristavovali pri Marte Boroškovej a kupovali si knihy, ktoré členovia štiavnického Autorského klubu vydali, z ktorých čerpali vo svojom programe a v ktorých je čo čítať. Výber ich tvorby v Štiavnických inšpiráciách 2 aj s cédečkom hudobníčky Zdenky Koreňovej, ktorá na vernisáži spestrila hovorené slovo hudbou a spevom so skupinou Impresia (Jozef Varga, Ľubomír Štrenger, Branislav Cengel) aj so svojimi žiakmi z Ľudovej školy umenia, Kristiánom Kováčom a Michaelou Bačíkovou, je ukážkou schopnosti nepodľahnúť útočeniu konzumu, ale rozvíjať vlastné tvorivé schopnosti. Ich ukážkou je aj zbierka Balada purpurovej ruže od Jany Bernáthovej-Lehotskej, Naša Štiavnica od Márie Petrovej a fotografa Ľubomíra Lužinu, Petrovej Veselé príhody zo školských lavíc, publikácia Zdenky Turánekovej, ale aj Obyčajný život, obyčajné šťastie, obyčajný smútok od Františka Majerského. A ďalší a ďalší, ktorí svojím entuziazmom naplnili komorný výstavný klub. A na stolíkoch po sebe navyše zanechali aj maličké skvosty – pohľadnice svojho mesta, aj nápaditosťou i stvárnením nezvyčajné záložky do kníh predstavujúce interiér a zbierky Múzea vo Svätom Antone. Oni sami, osviežiac svojou tvorivosťou kultúru hlavného mesta i kultúrnosť jeho obyvateľov, odišli pokračovať v zdobení svojej Štiavnice.