Zastavili čas

Mária Kusá

V októbri 2021 vyhlásilo mestské zastupiteľstvo mesta Leopoldov fotografickú súťaž Leopoldov 21 a už 4. novembra 2021 v noci sa mohli virtuálni návštevníci zúčastniť pomyselnej facebookovej vernisáže. Okrem šiestich víťazných fotografií v kategóriách Príroda v meste Leopoldov a Budovy, stavby, architektúra v Leopoldove, tam organizátori „zavesili“ ďalších 98 fotografií 18 autorov. A nie hocijakých. Každému z nich sa, ako sa vyjadril jeden z porotcov, fotograf, grafik a publicista Vojtech Moravčík, podarilo zastaviť čas.

Zastavuje nás, aby sme vnímali

„Už štyridsať rokov sa zaoberám najmä tlačovou prípravou materiálov i fotografií pri realizácii rôznych publikácií, z toho desať rokov ako výkonný fotograf-reportér a na postavenie a miesto fotografie medzi umeleckými žánrami mám dosť vyhranený názor,“ začal svoju úvahu o leopoldovskej fotosúťaži. „Myslím si, že tvorba všeobecne vyžaduje výnimočných ľudí, ktorých výstupy nemusí bežný divák v plnej miere chápať. Je však jednoznačné, že všetky sú určené divákovi, a preto aby boli úspešné, musia v ňom zanechať istú stopu. Nemusí to však byť stopa hodná ťažkých úvah o tom, čo nám asi autor chcel svojím pohľadom odovzdať a kam nás nasmerovať. Fotografia oslovuje mlčky, oslovuje každého a medzi zobrazovacími postupmi má jedno významné postavenie. Dokáže zastaviť čas. To je úžasný fenomén ponúkajúci pohľady, ktoré v bežnom živote často ani nevnímame. Ukazuje potrebu spomaliť a vnímať okolitý svet s väčším záujmom a potrebou hľadania krásy aj v dennej všednosti. V tomto je prajná pre nás všetkých. Dôkazom toho je aj tohtoročná malá exkurzia medzi Leopoldovčanov ochotných zastavovať čas a podeliť sa o všedné i nevšedné pohľady na naše okolie,“ konštatuje dlhoročný fotograf, grafik a publicista.

Ako možno zastaviť čas

„V súťaži sa stretli dielka Leopoldovčanov, ktorí v tomto meste pracujú, chodia do školy aj trávia zaslúžený odpočinok. Už tento generačný výpočet hovorí o mimoriadnom úspechu súťaže, ktorú by som ani nenazval súťažou, skôr príležitosťou vyskúšať si, či je tento uháňajúci svet ešte zastaviteľný,“ uvažuje V. Moravčík. „Ich fotografie postupne uverejníme v mestskom časopise a mnohých možno prekvapia alebo aj inšpirujú. Súťaž však bola vyhlásená, preto bolo potrebné vybrať laureátov. A to nie je jednoduché. Pre mňa nezvyčajná úloha porotcu bola skôr v pohľade hľadača stopy, ktorá sprevádzala každý obrázok a vôbec nie jej hĺbka, ale iba prítomnosť. Lenže či chceme alebo nechceme, základný predpoklad úspechu každého snaženia je zvládnutie remesla, preto som sa zameral aj na techniku. Až na sporadickú snahu obrázok pomocou expozičných atribútov ozvláštniť, sa väčšina autorov spoliehala na expozičnú automatiku, čo je viac-menej v poriadku. Dosť fotografujúcich sa dalo strhnúť k všeobecnému klišé vychádzajúceho alebo zapadajúceho slnka, a hoci je tento výjav očarujúci, treba ho využívať s mierou, aby nebol samoúčelný,“ upozorňuje.

S úpravami opatrne

„Jedným z kľúčových výrazových prostriedkov je aj kompozícia, a tu sa treba zastaviť aj pri postprodukcii. Za mojich mladých fotografických čias sa fotografia dotvárala pri zväčšováku s oveľa menšími možnosťami ovplyvniť výsledok, než máme dnes. Aj dnes však treba digitálny záznam považovať v každom ohľade iba za surovinu, teda čosi ako niekdajší negatív.

Digitálna úprava však neznamená natlačiť do obrazu množstvo neprirodzených efektov, ale upraviť expozičné nedostatky, jas, kontrast, máličko vytiahnuť stredné tóny a nebáť sa robiť výrez. Pri architektúre, ak to nie je zámer, sa treba vyrovnať so zbiehajúcimi sa líniami.

Veľmi citlivo treba narábať s farbou, ktorá je dnes bežným štandardom a niekedy veľa autorov podľahne bezbrehej farebnej saturácii – sýteniu. Žijeme vo farebnom svete, prirodzený záznam je teda farebný a vlastne všedný. Ak to nie je zámer a koncept,“ zdôraznil tento porotca, „snažme sa farebnosť užívať s mierou.“

Človek dokáže výnimočné veci

„Vzhľadom na propozície súťaže – Leopoldovská príroda a Leopoldovská architektúra – bolo potrebné brať ohľad aj na to, že niektoré pozoruhodné snímky, napríklad zvierat a rastlín, ak to nie sú leopoldovské endemity, boli (aspoň v mojom poňatí) mierne hendikepované. Náš život je determinovaný dostatkom vody a pre našich fotografov je príznačné, že to radi využívajú, a je to dobre. Vodné plochy poskytujú úžasné pohľady a aj autorom prinášajú prekvapivé zadosťučinenie. Zaujímavé boli aj pohľady na leopoldovskú architektúru a dokonca sa kde-tu mihol aj človek.

A áno, v súťaži Leopoldov 21 bol za každým fotoaparátom či mobilom človek a každý ukázal, že aj keď je dnes fotografom takmer každý, mnohí dokážu výnimočné veci…“ uzavrel Vojtech Moravčík.

Výnimočná pointa

Na potrebu venovať pozornosť technickej stránke fotografovania upozornil maliar a grafik Tomáš Žemla: „Pri téme architektúra bola prvoradým nutným predpokladom na kladné hodnotenie technická vyzretosť fotografie,“ pripomenul. „Technické nedostatky totiž fotografiu často narušia tak, že umelecký vstup fotografa stratí opodstatnenie.“

O výnimočnú pointu (najmä pre mladých Leopoldovčanov) sa postarala ďalšia členka poroty, primátorka mesta Terézia Kavuliaková: „Azda najväčším prekvapením tejto anonymnej súťaže bolo, keď sme zistili, že prvé miesto v kategórii Príroda v meste Leopoldov sme udelili 13-ročnému dievčaťu a že do súťaže sa okrem nej zapojilo ďalších päť detí. A ja som sa rozhodla oceniť ich odvahu a aktivitu cenou primátorky, ktorú sme pôvodne neplánovali. Myslím si totiž, že každej pozitívnej aktivite detí by sme mali venovať pozornosť oceniť ju. Ďakujem však všetkým súťažiacim, ktorí nám ukázali, že Leopoldov má dosť krásnych a zaujímavých miest, ktoré sa oplatí zachytiť na fotografiách.“

A všetky fotografie súťažiacich, ktoré pre Leopoldovčanov objavili mnohé pozoruhodné miesta sa budú publikovať na obálke časopisu Leopoldov a tvorcovia leopoldovského kalendára na rok 2022 budú vyberať zo všetkých fotografií bez ohľadu na umiestnenie.