...sú nahí
Presne ako cisár z Andersenovej rozprávky a celá jeho dvorská suita. Všetci, ktorí nie sú ochotní nazývať veci pravými menami. Veď čo ak by ich ktosi označil za neschopných svojich úradov? Podľa geniálneho rozprávkara to bolo tak, že cisár i jeho ministri a dvorania v nemenovanej krajine veľmi dobre vedeli, že prešibaní šaľbiari, vydávajúci sa za tkáčov a krajčírov, panovníkovi nijaké výnimočné šaty neušili. Peniaze a materiál, ktoré od neho dostali na látky a ostatný materiál, si strčili do vlastných vreciek a na prázdnych krosnách akože tkali krásne látky a potom ich akože strihali a šili. Ibaže tkali, strihali a šili len vzduch. A cisárovi tvrdili, že ich látky i šaty z nich majú takú výnimočnú vlastnosť, že ich vidí len človek súci na svoj úrad. Ak na svoj úrad súci nie je alebo je hlupák, látky ani šaty nevidí.
Foto: joel (flickr.com)
To, čo neexistovalo, nevidel, samozrejme, nikto. Súci, nesúci, hlúpy či múdry, všetko jedno. Sotva možno vidieť čosi, čoho niet. Cisár i všetci okolo neho si to síce uvedomili, no prešibaní šaľbiari naformulovali svoje klamstvo tak takticky, že by si to nikto nebol dovolil povedať nahlas. Veď by riskoval, že príde o svoj úrad, postavenie, o prácu, existenciu. A o existenciu (hoci aj holú) šlo každému. Cisárovi tiež a jeho ministrom nemenej. Takže namiesto toho, aby šaľbiarov za ich klamstvo a zlodejstvo potrestal, presúšal sa cisár vyobliekaný do svojej nahoty vo veľkolepom sprievode mestom. A hoci jeho i to nič, čo mal na sebe, všetci dobre videli, nikto nemal odvahu pomenovať to pravým menom.
Šaľbiarsku lož si nakoniec mimovoľne dovolilo odhaliť až malé dieťa, ktoré nepochybne netušilo o existenčných problémoch dospelých. „Ale veď cisár je nahý!“ vykríklo a po ňom to zrazu začali opakovať, ba kričať všetci ľudia, ktorí to videli. Všetci, ktorí si uvedomili, ako trápne sa zachovali, keď sa neodvážili povedať cisárovi a jeho ministrom, že klamú. Ospravedlňuje ich však fakt, že na to našli odvahu aspoň vtedy, keď pravda, pred ktorou si zakýval oči cisár, jeho ministri, dvorania aj všetok ľud, vyšla z úst malého dieťaťa. Ono ešte vzhľadom na svoj vek na nijaký úrad súce byť nemohlo, takže oň nestálo, a ani ešte nestihlo stať sa hlupákom.
Je to ako s dobrovoľnosťou, ktorá je podmienená sankciami ohrozujúcimi každého, kto ju nebude vnímať ako svoju psiu povinnosť. Kto si dovolí nazvať sankciami podmienenú dobrovoľnosť tým, čím v skutočnosti je, teda povinnosťou? Povinnosťou, ktorej nesplnenie sa trestá, pôjde z úradu či hoci aj len z obyčajného pracovného miesta – ako sa to teraz módne deklaruje – „dolu“. Jeden preto, že si dovolil povedať cisárovi o jeho nahote a to, čo signalizuje, ak sa ňou pýši, druhý preto, že si nesplnil svoju „dobrovoľnú“ povinnosť. Dieťa, ktoré by si mohlo dovoliť poukázať na cisársku nahotu zakrývajúcu klamstvo, pretože by nemalo čo stratiť (hádam...), sa zatiaľ u nás nenarodilo.