Podvádzanie v priamom prenose
Mal som vtedy asi šesť rokov. Strýko Ferino práve obradne zapol televízny prijímač Athos do polohy žeravenie(dnes stand-by). Začala sa polhodinová príprava na sledovanie televízneho vysielania, ktoré bolo vtedy na Slovensku v plienkach. Keď sa elektrónky jedného z prvých československých televíznych prijímačov „nažhavili“, čo signalizovala malá svietiaca sklená guľka, dávny predchodca svietiacich diód, strýko ešte zavesil pred obrazovku plastovú dúhovú clonu na navodenie farebnej ilúzie a rodina aj známi mohli zasadnúť a pokochať sa v tom čase málo dostupnou technickou novinkou, lepšie povedané, programom z útlej ponuky vtedajšej československej televízie. Strýko si ma často posadil na kolená a dovolil mi sledovať aj niektoré programy označené hviezdičkou, čiže nevhodné pre deti. Pri chúlostivých scénach mi však ako správny mentor zakryl oči dlaňou, aby nebol ohrozený môj mravný vývoj. Takéto, na vtedajšie pomery chúlostivé alebo drastickejšie scény by sa dnes, bez označenia hviezdičkou, premietali deťom ako rozprávka na dobrú noc…
Foto: chris (flickr)
K strýkovi do susedného bytu v spoločnom rodinnom dome sme „na televíziu“ chodievali preto, že z otcovho železničiarskeho platu sa televízor nedal kúpiť len tak. Naši ho až po čase kúpili na pôžičku; vybrali maďarský Orion na nožičkách, aby sa zaobišiel bez stolíka. Strechu sme vtedy mali ozdobenú veľkou trojprvkovou anténou – takzvanou viedenskou. Viedenskou preto, že v našich podmienkach sa na prvom (pražskom) kanáli dalo sledovať aj vysielanie rakúskej televízie ORF. Bohužiaľ, ORF vysielala v norme CCIR a vtedajšie prijímače východného bloku používali normu OIRT, kde bola zvuková zložka modulovaná s CCIR nekompatibilne. To však vynaliezavých našincov nemohlo zaskočiť. Náš „dvorný“ televízny opravár malou úpravou zabezpečil, aby Viedeň aj prehovorila. Prehovorila síce pre mňa neznámou rečou, ale to nebolo podstatné. S pribúdajúcimi rokmi som do vnútra tej magickej drevenej skrinky plnej súčiastok trochu prenikal aj ja. A po všeobecnom marazme s elektrónkou PCL 85, ktorá riadila snímkový rozklad – vertikálne „utekanie“ obrazu –, som nakoniec vedel jej triódovú časť nahradiť tranzistorom aj sám.
Po „vypuknutí“ druhého programu bolo televízory potrebné vybaviť konvertorom na prevod televízneho pásma UHF do pásma VHF. Na starších prijímačoch sa totiž iné pásmo sledovať nedalo. Vývoj pokračoval míľovými krokmi. Prvé farebné televízne vysielanie sa u nás uskutočnilo v roku 1970 prenosom z majstrovstiev sveta v severskom lyžovaní vo Vysokých Tatrách. Veľké antény na príjem metrových vĺn pomaly nahrádzali menšie, až ich nakoniec skoro úplne vystriedali satelitné paraboly a zdalo sa, že satelitné vysielanie celkom nahradí vysielanie terestriálne, teda pozemné. Po čase sa z televízneho vysielania stal aj u nás predovšetkým biznis a časté zmeny, akceptovateľné najmä v začiatkoch tohto prevratného ľudského vynálezu, začínajú ľudí otravovať.
A sme v realite
Skylink, Digi, UPC, Satro, Towercom, Telekom... To sú najsilnejší hráči sprostredkúvajúci televízne vysielanie pomocou rôznych platforiem. Na druhej strane stojí občan, konzument najmasovejšej kultúry. A vystavený ohromným vplyvom novodobých médií je zabávaný, upokojovaný, dezinformovaný, manipulovaný, klamaný a podvádzaný… Na začiatku bol jeden náš a jeden zašumený zahraničný program. Pamätáte sa ešte, tí skôr narodení, ako trápne vyzerala sporadická reklama uvádzaná džinglom s perokresbou vajíčka v negatíve? A ako kontrastne, akoby z iného sveta, pôsobila podmanivá rakúska reklama napríklad na pracie prostriedky, ktoré boli u nás v tých časoch nedostatkovým tovarom? Nakoniec sme sa dočkali aj my. Západná reklama najprv rozpačito prenikla aj k nám a spočiatku nás bombardovala najmä ponukou menštruačných vložiek. Tie potom vystriedalo všetko, čo bolo na predaj. Bez akéhokoľvek ostychu nás s prívlastkami najlepší, najväčší, najlacnejší masírovalo (a stále viac masíruje) všetko, od pramenitej vody až po erotické služby.
Spestrila sa aj ponuka televíznych kanálov, najmä tých, ktoré vysielajú prostredníctvom satelitných prijímačov, ktorých cena niekoľkonásobne klesla, takže sú dostupné pre väčšinu z nás. Operátori sa predháňali s výhodnými ponukami a lákali abonentov aj nesplniteľnými sľubmi. Satelitná platforma Skylink napríklad ponúkala dekódovacie karty so základnou ponukou „navždy zadarmo“ a oklamala tak tisícky naivných občanov. Ruka v ruke so zapĺňajúcim sa hladným slovenským trhom, prišla ďalšia pohroma pre naše peňaženky – digitalizácia. Ako v mnohých iných, aj v tomto odvetví života sme sa ocitli v skupine občanov (a krajín) druhej kategórie, pretože technológie, ktoré západné krajiny už dávno opúšťali ako prekonané, sa u nás zavádzali ako pokrokové. Viď kompresná technológia MPEG 2, ktorá jednoznačne nestíhala nakŕmiť väčšie novodobé digitálne televízne prijímače dostatočným tokom dát. Namiesto toho sme sa pozerali na menej kvalitný obraz než na CRT televízoroch (s vákuovou obrazovkou). Mohol za to obchod.
Predávali sa zastarané prevodníky z digitálu na analóg, satelitné prijímače a televízory s technológiou MPEG 2. S veľkým humbugom sa zmenilo aj pozemné vysielanie vrátane polarizácie prijímacích antén. Tak ako si Česi napriek záväzku, že to neurobia, ponechali pôvodne spoločnú (teda aj našu) československú štátnu zástavu, ponechali si aj horizontálnu polarizáciu. My, hlúpi Slováci, sme prešli, pravdepodobne dobrovoľne (pre národnú hrdosť?), na vertikálnu polarizáciu, s nutnosťou buď zmeniť polohu antény, alebo kúpiť novú. Skylink zaviedol na svojich dekódovacích kartách, ktoré sme kúpili s garanciou sledovania základnej ponuky „navždy zadarmo“, takzvaný servisný poplatok, ktorý sa stále zvyšuje... V tomto prípade boli českí diváci opäť rozumnejší, keď podávali hromadné žaloby za lživú reklamu a s podporou štátu získali odškodné, ktoré však pre takého molocha, akým Skylink je, aj tak nič neznamenalo. Slováci, vrátane štátnych orgánov, rovnako ako v prípade ukradnutej štátnej zástavy, stiahli chvost. A nasleduje kompresný systém MPEG 4 a vysoké rozlíšenie, ktoré z digitálnej technológie robí pre diváka konečne lepší obrazový zážitok a skutočne využíva možnosti nových LED a plazmových televízorov. Lenže čo za to? Opäť si musíme kúpiť nové zariadenia, televízory, karty…
Právo a (ne)poriadok
A dostali sme sa k momentálne najčerstvejšiemu problému v súvislosti so šírením televízneho signálu. Slovensko a Česko sú už viac ako dvadsať rokov samostatné štáty. Z hľadiska medzinárodných zmlúv je celoplošné vysielanie na územie iného štátu, najmä v súvislosti s autorskými právami, neprípustné. Distribučné spoločnosti totiž predávajú programy väčšinou pre územie jedného štátu a celoplošné šírenie takéhoto programu na územie štátu, pre ktorý nebol zakúpený, je nelegálne. Takéto porušovanie medzinárodných dohôd sa však u nás i v Českej republike deje u všetkých operátorov už mnoho rokov. Prečo boli doteraz všetci ticho? Prečo napríklad SOZA vyvolala trápnu kauzu so snahou spoplatniť kvôli nárokom autorov spievanie piesní v školskom výletnom autobuse, ale hrubé porušovanie medzinárodných dohôd (vrátane tej o bývalej spoločnej zástave spoločného štátu) si nikto nevšímal?
Foto: Sarah Hina (flickr)
Nuž, je na to jednoduchá odpoveď. Českí, predovšetkým však slovenskí diváci sú veľmi naviazaní na kultúru toho druhého, navyše neexistuje rečová bariéra, ktorá by obmedzovala bezproblémové vzájomné sledovanie programov. A čo na to distribútori? Tí si mastia bruchá, pretože predávali program českému aj slovenskému tzv. sesterskému operátorovi (Nova – Markíza, Prima – Joj) a zdá sa, že aj s podmienkou odvysielania v ten istý deň, čo sme mali viackrát možnosť pozorovať, keď sme v priebehu jedného dňa mohli sledovať program aj s reprízami štyrikrát. To však spôsobilo nevôľu najmä slovenských komerčných staníc Markíza a JOJ. Ak totiž ten istý film vysielali na sesterskej stanici Nova skôr, odčerpal Markíze slovenských divákov, ktorí sledovali ten istý titul na Nove.
Televízne stanice parazitujúce na území oboch štátov nemajú navonok nijaký reklamný profit, pretože merať sledovanosť nelegálneho vysielania na území cudzieho štátu oficiálne nie je možné. Povedzme si však úprimne, že inzerenti nie sú slepí a na to, aby si vedeli zostaviť rebríček sledovanosti a určovali si stratégiu vynakladania prostriedkov, nepotrebujú peoplemetre. Na Slovensku teda okrem legálneho pozemného presahu miznú všetky kanály českej televízie Nova, okrem Nova International (vlastná produkcia) a základné programy televízie Prima. A hoci sa nám to nemusí páčiť, je to iba zosúladenie s právom. Otázne je, čo by malo nasledovať. Skylink napríklad ponúka množstvo ďalších českých a slovenských staníc, ktoré iba s malou pravdepodobnosťou nakupujú programy aj pre iné ako svoje materské územia. A pretože je Skylink operátorom v oboch štátoch, selektuje karty podľa lokality, kde sú registrované. Vo svojej ponuke pokrytecky označuje hviezdičkou kanály, ktoré nie sú použiteľné pre Slovensko, ale na našich kartách sa dajú sledovať, aj keď ich blokovanie je technicky možné. To vidíme v prípade Novy a Primy. Výpočet kanálov na reklamné účely však ponúka v súčte pre oba štáty.
Čo by sa stalo keby sa vysielanie striktne rozdelilo? Myslím, že by to značne rozvrátilo televízny trh. V prípade Skylinku by Slováci svoje karty húfne preregistrovali (ak by sa to ešte dalo) do Čiech a príjem slovenských staníc by riešili pozemným príjmom. To sa bude diať, aj keď niektoré české kanály budú pre Slovensko prístupné, napriek tomu, že je takýto postup tiež nelegálny. A nákup nových kariet pre Slovensko potom skolabuje. Povedzme si pravdu, že slovenské stanice nemôžu kvalitou konkurovať českým, a televízny trh bez českej ponuky, presýtený najmä neuveriteľným množstvom stupídnych reklám a nízkou úrovňou vlastnej tvorby, je pre slovenských divákov nezaujímavý.
Jeden podvádza druhého, klameme sa navzájom, štát mlčí, alebo klame, zlodejčinu nazývame obchodom, pornografiu erotikou, infláciu podporovateľkou rastu a nelegálne praktiky za jediné možné riešenia. Zdá sa, že opäť chýba strýko Ferino, ktorý by mi zakryl oči dlaňou, pretože na toto sa už naozaj dívať nedá…