Elektrizujúca a magická
Teslovým portrétom Tesla, portrét medzi maskami (Kalligram, 2012) ponúkol Vladimir Pištalo svetu zriedkavo elektrizujúci text o vládcovi elektriny; literatúru v až magickom zmysle toho slova. Je to dielo písané spaľujúcou vášňou i jemným citom, obrazmi, ktorých ťahy doslova cítiť na pokožke. Je to literatúra, čo sa do človeka zakvačí skvostnými metaforami, ktorými tento sarajevský rodák žijúci od roku 1993 v USA, dokáže v jedinej vete zrozumiteľne vyjadriť to, čo sa vzhľadom na neraz nezmyselný zápas s jazykom bežných ľudí nedarí filozofom. Kniha zriedkavo nabitá vibrujúcou atmosférou. Myšlienky a prirovnania zasahujúce čitateľa ako údery elektrinou. Údery, ktoré tak, ako to vnímal Tesla, očisťujú, spriezračňujú vnímanie, vytŕhajú z pohodlia zabehaných klišé, jalových úvah, blesky znepokojivo omračujúce originálnosťou a – krásou: „Spomínali sme na Djuku so smiechom, čo je jediný spôsob, ako možno spomínať na nebožtíkov.“
Čitateľa, ktorý nepozná veľa faktov z Teslovho života, možno trochu zaskočí, že Pištalov portrét mimoriadneho vynálezcu ich neposkytuje v zaužívanej podobe. Dielo ocenené prestížnou literárnou cenou srbského týždenníka NIN za najlepší román roku 2008, preložené do viac ako desiatich jazykov, sa údajom nevyhýba, podstatnejší je však predovšetkým fascinujúci (až elektrizujúci) portrét najhlbšieho Teslovho vnútra. Je do hĺbky načierajúci obrazom vnútorného sveta Teslovej doby, krajín a spoločenstiev, v ktorých žil a do veľkej miery najmä autorovou výpoveďou o sebe aj o akomsi duchovnom geniu loci rodiska, i krajiny, ktorá mu poskytla nový domov. Rovnako ako Teslovi.
Pri ponore do Pištalovho textu si čitateľ navyše prekvapivo uvedomí, že prežíva čosi iné ako jednoduché čítanie. Písmená sa stratia a on akoby sa zrazu ocitol v mozgu človeka, ktorý je spolu s Faradayom považovaný za najplodnejšieho vynálezcu v dejinách, po ktorom je pomenovaná jednotka magnetickej indukcie. Čitateľ je zrazu Teslom. Vníma, myslí a cíti ako on, aj keď mu, pravdaže, chýba jeho genialita, aj keď si pri pobyte vo vynálezcovej hlave zároveň vychutnáva vytríbený, nevšedný, neošúchaný, elegantne vášnivý autorov štýl, ktorý pôsobí ako mimoriadne skoncipovaná výstava doteraz nevídaných výtvarných diel.
Za zmienku pritom stojí aj rozsahom zdanlivo nenápadné vykreslenie Teslovej vlasti, krajanov, rodiny či rodičov – vzdelaného a výrečného kňaza Milutina Teslu, a najmä Nikolovej matky Djuky. Milujúca, vymýšľajúca či zdokonaľujúca rôzne domáce náčinie, prístupná nevysvetlenému i nevysvetliteľnému medzi nebom a zemou i fantazijnej mystike, matka tvorkyňa a formovateľka. O postoji k svetu i k sebe hovorí v súvislosti s jej smrťou za Teslu táto úvaha: „Jeho matka bola jediná ľudská bytosť, na ktorej mu záležalo väčšmi ako na práci. Teraz bol odovzdaný na milosť a nemilosť len práci.“ A práca ho spolu s túžbou po uznaní spaľovala až do konca života viac, ako by to dokázala elektrina, s ktorou sa pohrával. Spálila ho až do celoživotného vnútorného osamenia. Všetko ostatné však svojím ohňom osvietila.