Stroskotanec
Málokto si môže povedať, že ho problémy s chrupom nikdy neprinútili sadnúť si, lepšie povedané ľahnúť, do kresla, ktoré nie je určené na oddych. Nie som výnimka.
Bol som malý prvák a ako by to bolo dnes, vidím dve sestričky v typických modrých rovnošatách s bielymi zásterami a čepcami. Do pohárikov alebo hrnčekov nám čapovali kvapalinu pripomínajúcu vodu, ktorou sme si potom zubnými kefkami masírovali zuby. „Aspoň tri minúty, deti...“
Autor: Ben Heine
Vtedy som nechápal, prečo si zuby čistíme bez zubnej pasty a ešte k tomu tri minúty. O fluorizácii som sa dozvedel až omnoho neskôr. Doma som si zuby čistil pravidelne, ale iba ráno, hoci som si uvedomoval, že večerné čistenie by bolo po celodennom používaní môjho „mlynčeka na potravu“ rozumnejšie. Tým skôr, že k dokonalosti tohto úkonu som mal ďaleko. A aj napriek tomu, že som kvalitu zubov zdedil po mame, ktorá mala až do smrti kompletný chrup, občas som stomatológa navštíviť musel. Raz napríklad na strednej škole ďaleko od domova, kde zubár odviedol na mojej dôležitej „šestke“ vľavo hore veľmi nekvalitnú prácu. Zaplomboval ju nedostatočne zbavenú kazu, ktorému tým umožnil pracovať niekoľko rokov na dokonaní jej skazy. Ukrutné bolesti v nej potom prišli v najhoršej chvíli – po kraji „šantila“ delegácia z družobného Saratova a ja som ju sprevádzal ako fotograf-dokumentarista. Fotoservis bol nevyhnutný, a preto prišlo narýchlo aj na nočnú zubnú pohotovosť. Keď som tam uvidel mladého robustného chlapíka v mojich rokoch, syna riaditeľa miestneho gymnázia, v bielom ledabolo zapnutom plášti, myslel som si, že šestka pôjde kade ľahšie. On sa však môjmu totálne zdevastovanému zubu venoval obdivuhodným spôsobom. Po akútnom zákroku nasledovalo niekoľko ďalších a po poslednom som odišiel so zachráneným, hoci vraj mŕtvym zubom, iba s poďakovaním...
Uplynulo štyridsaťjeden rokov a môj „nebožtík“ mi stále pomáha rozhrýzať niekedy aj jemné kostičky z kuracieho stehienka. Tie ja rád.
To však ešte nebola pointa. O tú sa nedávno postaral rozbolený zub mojej tri a polročnej vnučky Terezky. Napriek tomu, že mamička jej každý večer brhlí zuby a snaží sa pri tom kvôli fluorizácii dodržiavať tri minúty, zubný kaz sa vlúdil. Terezka je mimoriadne rozumné a veľmi citlivé dieťa a bolo jasné, že štandardné poistenecké ošetrenie chrupu by nepochybne zanechalo neblahé následky na jej psychike. Rozhodli sme sa teda pre privátnu kliniku s výbornými referenciami o ošetrovaní detských pacientov. Povesť neklamala. Terezke poskytli na dnešné časy mimoriadnu starostlivosť. Nebolo to však iba za poďakovanie. Štyri kazy v mliečnom chrupe vyšli aj so vstupnou kontrolou na šesťsto eur. Treba však uznať, že tie peniaze boli zaslúžené a nikto to nespochybňuje.
Napriek tomu porovnávam. Od zubára v socialistickom zdravotníctve, ktorý odviedol perfektnú prácu, čo vydržala vyše štyridsať rokov, som odchádzal iba s poďakovaním. A teraz, už ako dôchodca, musím dúfať, že mamino „zubné dedičstvo“ aj vďaka jeho poctivej práci ešte dlho vydrží. Aby som v budúcnosti pre nízky dôchodok nemusel tak ako Tom Hanks vo filme Stroskotanec hľadať ako on čepeľ oceľovej korčule, ktorým by som si pomohol od bolesti zuba…