Z denníka neobyčajnej ženy

„11. september 2022

Môj otecko sa narodil v Starej Ľubovni a okrem rebelskej horalskej povahy si odtiaľ priniesol neuveriteľne silnú imunitu a fyzickú odolnosť. Zásadne chodil otvárať dvere návštevám bosý aj v snehovej metelici. Po celý život nosil do práce sandále naboso, až ho kolegyne prosili, či by si aspoň v ľadovej zime kvôli nim tie ponožky nedal, lebo pri pohľade na jeho bosé prsty v snehu dostávali zimnicu.

Od útleho detstva bol orientovaný na chémiu a fyziku, a tak sa v päťdesiatych rokoch logicky ocitol na Fakulte jadrového a fyzikálneho inžinierstva ČVUT v Prahe. Keďže ho rodičia nemohli finančne podporovať, počas celého štúdia pracoval v Tesle Přemyšlení na vývoji nízkošumového zosilňovača. Tonyho rodičia totiž odmietli vstúpiť do jednotného roľníckeho družstva a obrábali sami svoje políčka, z ktorých odvádzali štátu kontingenty. A tak, keď Tony študoval v Prahe, chodili na neho z rodnej Starej Ľubovne udania, že ako syn kulakov by mal byť okamžite prepustený z VŠ.

Naša rodina už po niekoľko generácií miluje vysoké školy technického smeru, kde sa vždy, aj v tých najťažších neslobodných časoch, vedenie fakulty postavilo za študenta, ktorý bol odborne dobrý, a uchránili ho pred perzekúciami. Tak si aj Tonyho jedného dňa predvolali na študijné oddelenie a povedali mu: ,Píšu nám tam od vás, že vaši rodičia nestíhajú na poli, potrebujú vašu pomoc. Prodekan pre štúdium vám preto udelil tri týždne študijného voľna, choďte domov a pomôžte im.‘ A dali mu do ruky kópie všetkých udaní aj s menom a adresou odosielateľa. A to bolo všetko.

Po absolvovaní školy sa s maminkou presťahovali z Prahy do Košíc, a tu sme sa aj so sestrou narodili. Tony sa stal po čase známym vedcom v oblasti magnetizmu, a tak sa našou domácnosťou začali pravidelne preháňať skupiny vedcov rôznych národností, hovoriacich rôznymi jazykmi. Žili sme teda so sestrou takým zvláštnym životom, keď sme pestrú, stále sa u nás doma meniacu tlupu vedcov považovali za skutočných členov našej rodiny, a presne tak sme sa k nim aj správali. Svoje osobné problémy sme riešili či konzultovali aj s nimi.

* * *

Nedávno sme sa so sestrou rozprávali o tom, aká cudzia je nám dvom súčasná hysterická rusofóbia. A povedali sme si, že možno keby našou rodinou za tie roky neprešlo toľko úžasných vedcov z Ruska a Ukrajiny, židov i nežidov, tiež by pre nás Rusi boli len tí, čo k nám prišli v roku 1968 na tankoch. Tí naši však viedli dlhé diskusie o fyzike, recitovali básne, hrali na hudobných nástrojoch, boli takí múdri a láskaví, že mi každý rusofób dnes pripadá ako človek, ktorý nevie nič o živote.

* * *

Tony však mal kontakty aj za železnou oponou, najmä v Británii, a tak často u nás doma znela aj angličtina. Keď sa v Grenobli otváralo laboratórium vysokých magnetických polí, Veľká Británia nemala vhodného špecialistu v tejto oblasti, ktorý by v Grenobli viedol britskú výskumnú skupinu, a tak to ponúkli Tonymu. Stále miesto v Cambridge v pozícii vedúceho skupiny, pre maminku miesto cvičiacej na matematike pre fyzikov na tej istej univerzite a vhodné zázemie na presťahovanie celej rodiny. Po návrate z Británie šiel teda Tony za svojím šéfom a spýtal sa, či ho do tej Cambridge s rodinou pustia. ,Súdruh Zentko,‘ povedal mu jeho šéf, ,ak im v Cambridge stojíte za to, aby vám vytvorili vašu vlastnú výskumnú skupinu, boli by sme hlúpi, keby sme vás tam pustili. Aj nám sa tu zídete.‘

Časté výskumné výmeny medzi rôznymi britskými univerzitami a Košicami mali však aj jeden veľmi neblahý dôsledok. K profesorom, s ktorými si Tony porozumel najviac, patril profesor Peter Wohlfarth. Tony však netušil, že tento profesor je aj vysokým funkcionárom britskej pobočky Amnesty International. A tak jedného dňa, keď sa rodičia vrátili domov z práce, v našej rodinnej obývačke sedel za stolom celkom neznámy chlap. ,Súdruh Zentko, pôjdete so mnou.‘ A odvtedy nárazovo a nepravidelne otca niekam odvážali. Posledný rozhovor sa konal v januári 1989 počas Palachovho týždňa. Počas neho mu ponúkli emigráciu s celou rodinou. Cez Budapešť do Švajčiarska. Otec, ktorý o emigrácii neuvažoval nikdy, ani keď mu nedovolili oficiálne zobrať miesto v Cambridge, o ktoré veľmi stál, ponuku odmietol. ,Nie som emigračný typ,‘ povedal. ,Nebojte sa,‘ odpovedal mu zamestnanec Štátnej bezpečnosti, ,do Vianoc ste späť doma.‘

Keď sa v priebehu roku 1989 začali postupne na seba nabaľovať protestné akcie jedna za druhou, otec sa len usmieval a tipoval, či to potrvá naozaj do Vianoc. A keď to po 17. novembri konečne vypuklo, nechodil s nami na žiadne demošky. Vždy nám len povedal: ,Idete si zaštrngať na formálnu sprievodnú akciu?‘ A my sme šli. A radi. Lebo bez ohľadu na to, kto to celé pripravil a z akých dôvodov, na sprievodných akciách bolo vždy ľudsky teplo a fajn. A slobodne.“

„17. september 2022

Keď som sa v roku 1990 vrátila po absolvovaní vysokej školy do svojich milovaných Košíc, všetko bolo zrazu úplne inak, ako keď som odtiaľ pred piatimi rokmi odchádzala. Na univerzite veterinárnej medicíny práve otvárali vysokoškolské štúdium v anglickom jazyku pre študentov z Izraela. A keďže, akokoľvek to dnes znie bizarne, v tých časoch nebolo na Slovensku veľa ľudí, ktorí boli schopní z fleku prednášať fyziku po anglicky, stala som sa vo svojich dvadsiatich piatich rokoch vedúcou predmetu biofyzika a mala som na starosti prednášky aj cvičenia. Naviac, keďže v Izraeli po ukončení strednej školy nasledujú pre všetkých povinné roky vojenskej služby, prvé roky som bola mladšia ako niektorí moji študenti.

Už môj prvý príchod na prednášku bol impozantný. Len čo som vošla do posluchárne, kde na mňa čakali dve desiatky študentov, všetci ma veselo pozdravili čau a budúci duchovný vodca krúžku sa ma hneď opýtal: ,Počuj, a nevieš, kto s nami vlastne bude mať tu biofyziku? Práve to tu rozoberáme.‘ ,No predsa ja,‘ odpovedala som rázne a zamierila si to rovno ku kecpultu a zložila si veci za katedru.

A takto sa začalo pre mňa nádherných trinásť rokov života, ktoré ma nesmierne obohatili a mali na mňa priam formačný charakter. Moji študenti boli totiž úplne iní ako tí, ktorých som dovtedy poznala. Keďže si za štúdium platili, chceli všetko pochopiť a zvládnuť. V žiadnom prípade nedali spolužiakovi opísať domácu úlohu či písomku, lebo ich ťažko nadobudnuté vedomosti bola draho zaplatená investícia do budúcnosti, a teda nebol dôvod len tak ňou plytvať pre budúcich konkurentov. Fyziku pôvodne nemali radi a úplne im chýbal základný matematický aparát. A tak som im urobila kurz fyziky na mieru. Popoludnia po prednáškach som trávila vo veterinárnej knižnici a čítala články v časopisoch Science a Náture a zbierala z nich dáta do mojich fyzikálnych príkladov. Výsledkom bol kurz, kde v kinematike behali ozajstné zvieratá, v hydrostatike sme riešili, prečo žirafa neodpadne, keď má taký dlhý krk, zvuk boli mačky a psy a delfíny a netopiere. A kde som nemala objektívne dáta zo zvieracej ríše, tam som si pomohla človekom. O nás je dát, vhodných do fyzikálnych príkladov, neúrekom. Moja taktika fungovala. Študenti, ktorí mali na začiatku problémy s riešením lineárnych rovníc, ku koncu semestra v pohode riešili rovnice logaritmické, lebo ozaj chceli zistiť, či sú za mŕtve delfíny pri havajskom pobreží zodpovedné sonary amerického námorníctva. A ja som bola očarená, lebo som ich učila, že fyzika je ako stavba domu, kde všetko so všetkým súvisí, a keď ju človek správne pochopí, príde na to, že tá istá vec sa dá vypočítať rôznymi spôsobmi. A oni uverili, a tak sa mi stávalo, že príklad z domácej úlohy v skupine spočítali troma rôznymi spôsobmi a z toho jeden mi osobne nikdy nenapadol a bol správny. Naučili sa ma pýtať na všetko z reálneho života, o čom sa im zdalo, že môže nejako súvisieť s fyzikou. Po prednáške som sa presúvala z veteriny do práce pešo, po bočných uliciach, obklopená strapcom študentov, ktorí sa smiali, vypytovali, komentovali. Došli so mnou vždy až po vchod do budovy.“