Festival stredovekého života vyzeral ako dobrá zámienka na to, aby som mohol prevetrať fotoaparát. Na hrade Červený Kameň som bol naposledy tak dávno, že som si nebol istý, či som tam naozaj bol, no hrad podľa internetovej stránky vyzeral lákavo. V sobotu som zbalil vodu, fotoaparát, a asi po hodine som bol na Kameni. A bolo tam tak, že sa nedalo neísť tam aj v nedeľu.
Navštívte prostredníctvom fotoreportáže Jerguša Moravčíka Festival stredovekého života na Červenom Kameni.
Narodila sa, vyrástla, tvorí – výrazne, inak. Aby ste sa stotožnili s charakteristikou „inak“, ktorá nespresňuje, v čom ani od koho „inak“, teda odlišne, alebo ju zamietli, treba autorkine obrazy vidieť. A potom pouvažovať nad tým, čo môže pre človeka znamenať hľadanie (aj seba samého) a odvaha priznať sa k tomu. A priznať sa ešte k čomusi navyše.
Hoci deti si to možno neuvedomujú, pár jednoduchých slov pri stretnutí s neznámymi dospelými pomáha budovať ich budúcu kultivovanosť. A dospelí, ktorí im ju vštepujú, si zaslúžia poklonu.
Pred vyše dvoma desaťročiami sa kriticky poukazovalo na materializáciu nášho života a na to, že sa tvrdo potláča jeho duchovný rozmer. Súčasný kult vecí, majetku a konzumu neprekáža takmer nikomu. A nikomu neprekáža ani zničujúca unifikácia, ktorá v bežnom živote potláča akýkoľvek náznak individuality.
Neviem si predstaviť, ako by reagovali kníhkupci (nevraviac o vydavateľoch), keby zákazníci reklamovali knihy ako nepodarky preto, že sú plné hrubých gramatických chýb, štylistických lapsusov či zlého skloňovania, prípadne preto, že si kúpili text na úrovni slohovej práce základnej školy tváriaci sa ako literatúra. Aj také sa vydávajú... Čitateľ to však v kníhkupectve nemusí zistiť a možnosť zaplatiť knižku až po prečítaní neexistuje. Najmä pri knižných novinkách si teda zvyčajne kupujeme mačku vo vreci.
Odborník tvrdí, že výmena štátnych úradníkov po každých voľbách ťahá štát ku krachu. Laik uvažuje, že ku krachu ťahá nás všetkých – a treba to povedať neeufemisticky – pažravosť. A šafárenie zo spoločného, ako keď sa nešafári z vlastného. Pritom za vlastné sa, pravdaže, celé veky pokladá iba a výlučne „moje“, nikdy nie „naše“...
Všetci bankám poskytujeme svoje viac či menej ťažko (alebo ľahko) zarobené peniaze, aby s nimi manipulovali, využívali ich, zneužívali a aj pomocou nich tvorili zisk. Ak však chceme so svojimi peniazmi manipulovať my vkladatelia, musíme paradoxne každú finančnú operáciu so svojimi vlastnými aktívami banke zaplatiť. A za čo vlastne platíme? Dnes väčšinou za bezhotovostné, automaticky prebiehajúce operácie...