Z hľadiska medzinárodných zmlúv je celoplošné vysielanie na územie iného štátu, najmä v súvislosti s autorskými právami, neprípustné. Distribučné spoločnosti pritom predávajú programy väčšinou pre územie jedného štátu a celoplošné šírenie takéhoto programu na územie štátu, pre ktorý nebol zakúpený, je nelegálne. Takéto porušovanie medzinárodných dohôd sa však u nás i v Českej republike deje u všetkých operátorov už mnoho rokov. Prečo boli doteraz všetci ticho?
Dnes si už ani nepamätám pre koľkých vojakov som na vojenčine premietal sovietsky strihový dokument Obyčajný fašizmus. Myslel som si, že to bude klasická, vyše dvojhodinová nuda. Nevedel som si predstaviť, že sa niekto bude dívať na taký dlhý dokumentárny film. Určite som nebol sám, kto sa vtedy mýlil...
Jána Čomaja vynáša na reportérsky olymp hlboké, no nie nadhľadu zbavené zaujatie, profesionálna práca s faktami a kompozíciou, neúnavné hľadanie informácií, objavovanie súvislostí, nečiernobiele videnie pri presahu do súčasnosti, hold výnimočným slovenským osobnostiam, ale aj tým najobyčajnejším ľuďom. Reportáže Eugena Gindla sú najmä príbehmi udalostí, javov či faktov a práve vládnucich pomerov. Na ich aktérov, často bezmenných (takže sa s nimi poľahky stotožní hociktorý čitateľ), hľadí optikou „zvonka dovnútra“. Nie však povrchne.
V Leopoldove je v kalendári mestských podujatí roky zakotvené stavanie mája. Vlani sa náš „májový mechanizmus“ vyčíňaním vetra polámal, ale našťastie nikto neutrpel zranenie. Mohla ho však utrpieť tradícia – ak by nás to bolo od ďalšieho stavania májov odradilo. To sa však nestalo.
Tohtoročná snehuliakovská sezóna ma prekvapila mimoriadnou agresivitou detí. Hrozné je, že to neboli pubertálne ročníky, kde by sa dali očakávať vandalské prejavy, ale deti prvého stupňa základnej školy. Zúrivé kopanie, sekanie a celková devastácia niečoho, čo bolo vytvorené aj pre ich radosť, nechala chladnými aj okolo postávajúce mamičky kočíkujúce svoje ratolesti...
Nie je to tak dávno, čo sme si pripomenuli sté výročie začiatku prvej svetovej vojny, ale plesajúc, hoci triezvo, nad jej koncom, akosi nevenujeme pozornosť tomu, že pomaly a plazivo, zahalenú do rúšok občianskych vojen, začali mocní tohto sveta už dávno možno tretiu. Ani tá nevstúpila do nášho života a na našom území dunením výbuchov a bombami (teda aspoň nie zatiaľ).
Môžu starostovia obcí za to, ak ich obyvatelia maškrtiaci „niečo malé“ odhadzujú obaly z toho „malého“ na chodník, na cestu, pred obchody, na detské ihriská, v parkoch, na zastávkach autobusov a električiek alebo v ich vagónoch, skrátka hocikam, kde to „niečo malé“ práve dojedli?