„Vrták? Ale šak to nyšt neny...“
Otec večne niečo opravoval. Najčastejšie motorky. Prilepšoval trom malým, no veľmi hladným krkom. Motal som sa okolo neho, obdivoval a obdivoval. Najviac ma fascinovala vŕtačka. Niekedy ma postavil na stoličku a dovolil malej ruke tlačiť páku. A mne sa vtedy zdalo, že tá jeho veľká ruka na mojej ani nie je potrebná. Vrták sa krútil a z dierky vyliezali strieborné jašteričky.
„Vidzíš Rudiško, takto pekne mosá tý stružliny z tej dzírky vychádzat. No a dzírka je hotová.“ A bol pocit pocitov, keď bola „dzírka“ hotová. Občas aj frflal, keď stružliny nechceli vychádzať a „dzírka sa nescela ukázat“. „Kurnýk šopa zas je ten vrták tupý. Mosíme ho nabrúsit.“ Tak aj bolo. Najskôr hľadal vo veľkej plechovici plnej všelijakých veľkých aj malých vrtákov, krútil ich v rukách prizeral sa a skúšal na prste. „Aj tento je už tupý a tento je dobrý.“ Nasadil vrták do vŕtačky a „dzírka“ bola hotová. Fascinovalo ma, keď povedal: „Pod, Rudiško, ideme teho tupca nabrúsit.“ Prešli sme k brúske, ktorá sa najskôr pomaly, potom stále rýchlejšie otáčala. „Ic nabok, aby ci nefrklo do oka.“ A on zatiaľ iba tak v ruke ten tupý vrták prikladal, namáčal do vody a zase prikladal k brúske a iskry lietali ako pri ohňostroji. Niekedy to bolo hneď, inokedy chvíľu trvalo, kým bol spokojný a nasadil vrták do vŕtačky. „No vidzíš, jaké pekné stružlinky z neho idú?“ Stružlinky boli znak kvality. On bol spokojný a môj obdiv k nemu nepoznal hraníc.
Foto: The Cookiemonster (flickr.com)
Keď sme sa presťahovali na Patrónku, urobil si otec dielničku v pivnici. Motorky už nefrčali, no z pivnice sa i tak často ozývali zvuky brúsky a vŕtačky, niekedy aj pílky. Pílenie som však rád nemal. Strašne pomalé, namáhavé a málo akčné. Už som bol väčší, záujmy začali byť iné. Viac ako do dielne ma ťahalo na ulicu. Ani olej, ani Solvina mi už nevoňali tak ako predtým. Kapitola otcova dielnička sa dočasne uzavrela. Len občas som na základnej škole ešte fascinoval súdruha učiteľa Sirkovského vedomosťami o vŕtaní a poučoval ho, že vrtáky pri brúsení treba strkať do vody, aby sa zakalili a ostali tvrdé. Vtedy sme ešte mávali tzv. dielne, kde nás učili základy prác s kladivom, pilníkom, pílkou na železo a s vŕtaním. Sirko však podľa mňa vrták dobre nabrúsiť nevedel. Nikdy sa mu totiž nerobili stružlinky.
Otec bol skrátka nedostižný.
Už nie iba stružlinky
A potom som dostal občiansky. Už som mohol ísť cez prázdniny brigádovať a zarobiť si pár korún. Vtedy mal otec možno obavy, že sa budem cez prázdniny iba tak poflakovať s gitarou, tak na mňa vytiahol návrh: „Rudiško, ná teda, čo keby si na dva týdne išól pomáhat ujovi Petrovi do dzílny na Patrónke? Ždycky ta bavili sústruhy aj vŕtačky. Pójdeš?“ Súhlasil som. Ujo Peter bol otcov dobrý kamarát a robil majstra v nejakej kovovýrobnej dielni na Patrónke. Potrebovali tam pomocníka. Zamiesť dielňu, očistiť súčiastky od oleja , doniesť materiál a tak podobne. Vyfasoval som svoje prvé montérky a veľké bagandže a našli sa aj menšie rukavice. Štrnásť dní som tam chodieval ráno na šiestu a o štrnástej som bol doma. Dodnes mám na tie dni pekné spomienky. Boli tam tri sústruhy, dve veľké frézy a vŕtačky také obrovské, aké som predtým v živote nevidel. Do siedmej sme v dielni všetci piati raňajkovali a potom sa to začalo. Hluk spustených strojov, vôňa spáleného oleja a iskier pri zváraní a moje pobiehanie po dielni. Chodil som aj do skladu po obrobky a odnášal ich potom už v podobe krásnych lesklých kovových súčiastok do nejakých strojových zariadení. Najviac mi však v pamäti utkvelo, aké zázraky vychádzali zo sústruhov a frézok. Veľmi som tých chlapov obdivoval. Vlastne som dovtedy nemal nijakú predstavu o tom, ako z tvrdého železa vzniká nejaká súčiastka. V tej dielni som ju získal. Pochopil som, že to musí byť vymyslené, nakreslené, že to musí mať presné rozmery, že navŕtať obyčajnú dieru nie je len tak, že sa to musí presne namerať a ak sa to presne nenameria, tak to nepasuje a majster Peter potom strašne nadáva a hovorí, že on sa na to môže vy..., celá robota je v p..., a či si Štefan už konečne raz nevie nabrúsiť vrták poriadne, a tak dookola a donekonečna. Štefan bol z nich najmladší a keď sa niečo po…, ako vravel majster Peter, zlízol si to on. Právom aj neprávom. Pochopil som teda aj hierarchiu. Potom sa zase robota darila, všetko pasovalo, majster bol spokojný a raz mi dokonca ukazoval, ako sa taký vrták správne brúsi. Keď videl moje pochybnosti, že by som to raz mohol vedieť i ja, povedal, že Jožo (teda môj otec) ma to určite naučí. „Neboj sa, on je macher. Aj mňa to učil on. Ešte ako učňa.“
Foto: Nick Johnson
Nuž po takomto odporučení vstúpil otec v mojich očiach, pokiaľ ide o brúsenie vrtákov, rovno na nebesia. Aj som mu povedal, že je podľa Petra najlepší brusič vrtákov a že by to mohol naučiť aj mňa. Smial sa tým svojím typickým spôsobom, hlava dozadu a z úst mu vychádzalo niečo ako ts, ts, ts. Asi mu to polichotilo. „Ná teda a načo ci to bude? Sceš chodzit celý život zamascený od oleja a smrdzet po karbóne? Šak ty sa dobre učíš, mal by si študuvat. Ale ked sceš, tak ta to naučím to nyšt neny.“ Tým to aj skončilo. Zabudol na to aj on aj ja. Až raz…
Fajnovo, ale silno
Vzal som si do hlavy, že si vyrobím z betónu reproduktorové skrine. Začal som hrávať v skupine a chýbali nám dobré debny. Najskôr bolo treba urobiť z kovu akúsi kostru na odlievanie ťažkého betónu a navŕtať množstvo presných dier do kovových uholníkov. Aj som si všetko nakúpil, nameral, napílil a začal som vŕtať diery šesťmilimetrovým vrtákom. Kým bol ostrý, tak sa stružlinky pekne odlupovali a dierky jedna za druhou pribúdali. Požiteček. Potom sa to však skončilo. Z vrtáka sa začalo kúriť a dieru nie a nie dovŕtať. Vzal som z veľkej otcovej krabice ďalší ostrý a vŕtal, kým som ich nepomíňal. Otec prišiel z práce, najedol sa a začalo sa mu driemať. Vystihol som asi ten najlepší čas, kedy ma mal učiť brúsiť vrtáky...
„Šak ja ci to nabrúsim. Len si troška odpočinem.“ Čakal som možno aj hodinu a potom prišiel nevrlý. Asi ho vydurila mama. Ona za mňa vždy u otca tak trochu lobovala. Lenže pri všetkej úcte k tomu, ako vedel narábať s kovom, pedagóg bol zúfalý. Zobral vrták do ruky a začal ho všelijako obracať. „Tak vidzíš toto? Týto hrany mosá sedzet jak jedna. Potom si taktože chycíš a velice fajnovo to pod prvým prstem priložíš ge kotúču. Ked zacíciš, že bere, tak ho velice fajnovo priciskneš, aby létali iskričky. Vidzíš? No a potom ho zas taktože prevráciš a zas fajnovo cez prst, a iskričky. A hned namočit do vody. Obidve strany mosá byt narovnako. Dokál tak nebudú, tak ich mosíš prevracat. Vidzíš? Už sú rovnaké. No a teraz mosíš vrták dobre pretáhnut. To aby táto strana, tutola, vidzíš, bola níž než tá hrana.“
Robil to tak rýchlo a automaticky, že som ničomu nerozumel. Iskry lietali, zakaždým to namočil do pripraveného pohára s vodou a dokolečka dokola. Tým najzložitejším úkonom pre mňa bolo asi to „pretahuvání“ vrtáka. Vtedy šiel s celým vrtákom hore proti krútiacemu sa kameňu. Vždy to namočil do vody a zrakom skontroloval. Raz jedna, potom druhá strana, kým to nebolo fajnové, ako to zhodnotil. „To nyšt neny. Mosíš to len skúšat.“ Takto mi nabrúsil ešte dva vrtáky, aby som mal do zásoby a zívajúc odišiel ešte doodpočívať.
Ja som tam zostal stáť ako tĺk, zato však teoreticky veľmi obohatený. Chytil som ďalší tupý vrták z otcovej krabice a snažil som sa ho fajnovo, cez prvý prst dostať ku krútiacemu sa kotúču. Asi som ho však držal príliš fajnovo, lebo mi ho kotúč vyrazil z ruky. Takže fajnovo, no silno. Ešte jeden pokus. Už som ho udržal, aj iskry lietali, no asi som sa dlho zadíval, lebo sa tak zohrial, že som ho musel pustiť. Keď som ho potom strčil do vody, len tak zasyčal. Jedna strana bola zošľahaná a akási dlhá, druhá kratšia. Aha, asi ho musím obrátiť a držať fajnovo, ale silno. Podarilo sa. Nevypadol, a keď začal páliť, rýchlo som ho strčil do vody. A naozaj, tuším „to nyšt neny“. Teraz už len to „pretahuvání“ vrtáka. Zobral som si do ruky ten, čo nabrúsil otec a pozeral, kde to vlastne otec tými čudnými pohybmi „pretahuval“. Rozhodol som sa, že „asi tu“ a začal som. Iskry lietali, ja som namáčal, obracal a stále dookola. Potom som sa na vrták pozrel a zdal sa mi nejaký tenší a nepravidelný. Tak som ho začal zrovnávať. Asi ako Pat a Mat, keď oproti sebe zarovnávali nožnicami živý plot. Potom som usúdil, že to asi bude ono, upäl som svoj prvý vlastnoručne nabrúsený vrták do vŕtačky a začal vŕtať. Vrták sa metal hádzal, ja som ho viac pritlačil, no na železe iba oškrený povrch. Po dierke ani stopa. Vymenil som ho za otcov a ten sa pri minimálnom tlaku zarezával do kovu a robil stružlinky aj dierku ako do masla. Brúsenie som zopakoval, ako ma to otec učil, s ďalšími troma – svojimi vrtákmi, no ani jeden nevŕtal. Nešťastný som ich praštil do otcovej krabice. Nevadí, pôjdem k Palenerovi, kúpim si nové a hotovo. Lenže, načo mi to bude? Veď ja pôjdem študovať. Taký som bol ja frajer urazený a zneuznaný. Dierky do stojana som navŕtal ostrými otcovými vrtákmi a bolo vybavené.
Myslel som si, že na story o vrtáku som zabudol. Mýlil som sa.
Tlkonysko
O niekoľko rokov sme s otcom prerábali dom na Patrónke. On už šesťdesiatnik, ja čerstvý tridsiatnik. Prišlo aj na prácu v dielni a aj na vŕtanie. Niečo som riešil ako zvyčajne, komplikovane a zdĺhavo. Chcel som niečo zvárať, no otec s takým riešením nesúhlasil.
„A už si aj néčo zvaril? Myslíš, že to je len tak? Šak stačí tuto a tamtože navŕtat po dve dzírky, dat šróbeček s matičkú a hotovo. Daj sem, lebo to nebude mat konca kraja,“ sprdol ma. Mal však pravdu. Joklovinu sme dali do do zveráka, on čiahol do krabice s vrtákmi. Hľadal šesťmilimetrový. Už veľmi dobre nevidel, ale podľa hmatu zistil, že je to šestka. Strčil ju do vŕtačky a začal vŕtať. „Kurnýk šopa, to čo je? Šak to sa šmýka jak na prasačom lajne.“ Vybral vrták z vŕtačky a chcel si ho prezrieť. „Rudiško nevidzím dobre, skoč mi pre okuláre.“
Tušil som prúser.
„Ná teda, šak jaké tlkonysko s tým vrtákem toto porobilo? Kukny len sem, čo s tým porobilo,“ krútil s vrtákom sem a tam a len božekal, „jaký len móže byt negdo taký sprostý a tak brúsiť vrták“. „Šak s tým by any mŕtvemu nos neodvŕtal. Celkom to ten tlkon zešlahal,“ neveriacky krútil hlavou.
Slovo tlkon by si dnes vyslúžili iba takí, čo sú hodní titulu „ober k...“ Otec nikdy vulgárne nerozprával, no mal adekvátne náhrady. Darmo, aj slušný človek musí emócie vyventilovať aspoň slovne. Najvyššie bol v jeho rebríčku jednoznačne tlkon, pod ním balvan a nižšie už boli iba debili, idioti, somári a aj hňupov bolo dosť.
Takže som sa stal tlkonyskom. Samozrejme, po takomto uznaní som sa už nemohol priznať. A už vôbec nie hodiť vinu na otca, že mi to brúsenie vtedy vysvetľoval rýchlo a nezrozumiteľne. A ani to, že som sa stal tlkonom vlastne pre jeho pedagogickú neschopnosť. To som neriskoval. Ešte sme mali pred sebou veľa spoločnej práce a bez jeho skúseností by som bol s prestavbou asi skoro skončil. On sa niekedy vedel aj celkom slušne a nadlho uraziť. Stiahol som teda chvost. K vlastnostiam tlkona patrí aj nenaučiteľnosť, tak som mu až do konca života nepripomínal sľub, že ma naučí brúsiť vrtáky.
Vrtáky s potenciálom
Na Patrónke ubehlo pätnásť prekrásnych rokov. Po smrti mojich rodičov sme dom predali a presťahovali sa doopatrovať Markiných rodičov. Dielničku z Patrónky som si preniesol do nového hniezda. Zišla sa. Pristavovali sme, dorábali, renovovali, búrali. Už to šlo ľahšie. Ja som bol už „majster“ a pomocníkom mi bol syn Tomáš. Všetkých vyše sto otcových vrtákov rôznych veľkostí som, samozrejme, postupne otupil. Už neboli v jeho plechovej krabici. Pekne som ich zoradil podľa veľkosti a uložil do malých šuflíčkov aj s označením priemeru. To, že boli všetky tupé a nepoužiteľné, mi nevadilo. Keď som potreboval, kúpil som vždy nový, a tak sa problém odsúval. Tupé vrtáky však mali v sebe potenciál. Bola to nádej, že ich raz nabrúsim. Napriek vrtákovému tlkonstvu.
Nádej zjasnela, keď som zistil, že náš sused Emanuel je veľmi šikovný a zručný aj cez železo. Hodili sme raz cez plot reč na tému brúsenie vrtákov. Pochádzal z Trnavského kraja, takže jeho trnavčine som dobre rozumel a aj on povedal, že „to nyšt neny“. Raz mi tiež iba tak cez plot ukazoval, „kerá hrana je načo a jak to mosím chycit a pod jakým úhlem to držat, aby sa nabrúsil“. „Šak nékedy cez dovolenku ci to ukážem aj prakticky. Pójde to, nyšt sa neboj.“
Že by môj hrdý anonymný titul tlkonstva predsa len padol do prachu? Nepadol. Chudák Emanuel ešte v relatívne mladom veku z ničoho nič náhle zomrel. Tak ako zvyknú zomierať dobrí ľudia. Bez trápenia. Moje vrtáky, krásne uložené, tupé no s veľkým potenciálom, však na mňa stále čakali. Vždy, keď som vošiel do dielničky a videl ich krásne zoradené v šuflíčkoch, pôsobili ako nemá výčitka mojej neschopnosti.
Niekedy prichádzajú riešenia neočakávane. Akosi samy od seba. Alebo som konečne pochopil, čo treba robiť, ak sa nedarí?
„Ale Rudiško, to nemóžeš silyt za každú cenu. To sa poddá. Daj temu čas. Stačí, ked nato budeš myslet.“
Opäť mal ten môj supermajster brusič vrtákov pravdu? Asi áno. Trvalo to síce zhruba päťdesiat rokov, no vyšlo to na sto percent. Hovorím stále o vrtákoch. No možno nie iba o nich.
Foto: Richard Harvey
Kúpiť vie každý blbec
V posledných rokoch nás pohltil internet. Bez rozdielu veku. Niekoho viac, iného menej. Ja som si obľúbil hlavne YouTube. Po jednom z tých vyčítavých pohľadov mojich vrtákov pri vstupe do dielničky mi napadlo, zadať do YouTube otázku, ako nabrúsiť vrták. Otec bol zlý pedagóg a Emanuel to nestihol. A na YouTube nie a nie skončiť cunami dobrých rád, videí, slovenských, českých, nemeckých, anglických a ruských. Asi rok som ho navštevoval takmer denne a strašne ma to bavilo. Majstrom tam bolo všetko jasné a jednoduché: veď „to nyšt neny“. A naozaj. Už som ovládal, ktorá časť vrtáka sa ako volá, čo musí mať taký a onaký uhol, čo musím a čo nikdy nesmiem. Stále mi to však nestačilo. Sú tam zobrazené tie najsofistikovanejšie zariadenia až automaty. Hlavne švajčiarske, nemecké, anglické, hodné titulu umenie ľudského ducha a rúk. Pravdaže, aj jasné hlúposti až stupidity; za dobré ceny. To viem, lebo som sa dal nachytať a niektoré som si kúpil a niektoré som si podľa zaručených návodov aj sám vyrobil. Vrták, síce nabrúsený, no žiadna „dzírka“ po ňom neostala. Už som aj uvažoval, že našetrím a kúpim niektorý z tých švajčiarskych či nemeckých zázrakov. Druhé ja mi však stále vravelo: Vydrž! Kúpiť vie každý blbec. Dokáž to v prvom rade pochopiť a nauč sa to. Veď si videl, že to ide. Že to vedia aj iní. Titul tlkon sa mi skrátka ani po rokoch nepáčil. Stále som hľadal obrázok šikovných otcových prstov a hlavne jeho pohyby, keď, ako vravel, „pretahuval vrták“. Nijaký taký výraz som tam však, samozrejme, nenašiel. Pritom by mi bolo stačilo ešte raz vidieť ten pohyb.
Z voľnej ruky
Po roku sa mi však tvár rozžiarila úsmevom. Jeden starý ruský zaolejovaný Voloďa – asi začal ako ja s titulom tlkon – robil na primitívnej brúske presne to, čo môj otec. Veľa rečí okolo toho nenarobil, no keď som si to video opakovane púšťal, začal som tušiť, v čom je môj problém. Ako každý úkon, ktorý sa zdá jednoduchý, má svoje skryté schodíky. Ak ich preskočíš alebo zameníš, vopred si prehral. Tým prvým bola „režuščaja kromka“, ako ten Rus stále opakoval. Je to rezacia hrana. Sú dve a musia byť presne rovnaké. Preto to otec i tento Voloďa neustále prikladali k brúske a potom prezerali. Iba tak od oka. Švajčiari, Nemci, Angličania to zakaždým sofistikovane premeriavali nástrojmi, alebo im to tie automaty robili samé. Druhý schodík bol o tom, že ten vrták držal holými rukami pod určitým presným uhlom voči točiacej sa brúske. Otec aj Voloďa to robili z voľnej ruky, stroje to robili na desatinu presne odmeraných a vopred nastavených uhloch. Ak to človek nedodržal, vrták nevŕtal, či to robil z ruky alebo na sofistikovanom zle nastavenom stroji. No a tretí schodík bol ten pohyb . To „pretahuvání“. Ak sa vrták, či už v ruke alebo na stroji, „pretáhol“ zle, nič nevyvŕtal. Výsledkom „pretahuváňá“ musel byť vrták, ktorého rezacia hrana musela byť vyššie o 15 alebo až 25 stupňov než jeho časť, ktorú neviem pomenovať. Určite má svoje meno, no ani otec ani ten Voloďa ho nevyslovili. Jednoducho len urobili ten zvláštny preťahovací pohyb, prezreli to okom a ak bolo málo, zopakovali to raz na jednej potom na druhej strane a presne vedeli, kedy dosť. Až potom dali vrták do vŕtačky a ostala po ňom diera aj so stružlinkami.
Stroje sú presné, ale drahé. Upínanie, nastavovanie a kontrolovanie každého kroku je zdĺhavé. Z ruky je to lacné, rýchle a ak to človek vie, má voľbu – čo je lepšie?
Ja som sa rozhodol pre druhú možnosť. Aj preto, že to, čo sa raz naučíš, ti nikto nezoberie. Ani plávať, ani bicyklovať, ani hrať na husliach, ani endoskopovať a ani veľa ďalších činností. Môžeš to naučiť stroj a nemusíš. Ty si ten niekto, a ten stroj je nakoniec len pekný, usilovný, no v srdci je to iba tlkon.
Začala teda fáza praktická. Tupým vrtákom sa začalo blýskať na lepšie časy. Myslel som si… Niekedy to už skoro bolo ono a dierku vyvŕtali, no stružlinky sa neobjavovali, inokedy ani ťuk. Nikdy som po takejto námahe nevedel, či bude vrták aj vŕtať, alebo nie. Niekde robím chybu, hovoril som si. Ak by som to robil denne, asi by sa to poddalo. Tadiaľ však cesta nevedie. Ja zatiaľ robím denne, a niekedy aj v noci, iné veci.
Potom som narazil na zázračnú mašinku. Švédska firma. To ma zaujalo. Aj auto SAAB, aj Volvo, aj ABBA, aj Stenmark, aj IKEA, aj švédska oceľ, všetko to boli a sú vynikajúce a hrdé značky Švédska. Že by aj TORMEK Station? Na nijaký iný brúsiaci aparát som na YouTube nenašiel lepšie referencie. Brúsi nože, nožničky dláta, sekery atď., a aj vrtáky. Opakovane som si to púšťal a snažil som sa aj tam objaviť schodíky vedúce k úspechu. A konečne som pochopil, prečo je dôležité to „pretahuvání“. Oni to nahradili niečim iným, no rovnako účinným. Darmo, Švédi sú v detailoch geniálni. Potom mi to už začalo zapínať samo. Kúpiť si TORMEK, alebo skúsiť sám? Niečo od otca a niečo od TORMEK? Zvolil som si druhý variant.
„Já su tak ščasný“
Korona to však všetko poslala na pol roka do hája. Na vrtáky som ani nepomyslel. Po jej zdolaní som dostal od Marky a Tomáša na aprílové narodeniny darček. Asi ma chceli veľmi, veľmi potešiť a nakopnúť do predkovidového života, pretože som bol s postcovidovou depkou bez nálady. Krabica s TORMEK Station made in Sweden stála predo mnou na stole. Bolo tam všetko až na komponent, ktorým sa dajú brúsiť vrtáky. Bolo by odo mňa bývalo hnusné prejaviť sklamanie. Veď to si postupne dokúpim, pomyslel som si, tešil som sa a oni so mnou.
A tento Švéd ma naučil nabrúsiť nože, nožničky, dláta, sekery. Už sa nemôžem vyhovoriť, ak je nôž v kuchyni tupý. Idem a nabrúsim a pridám aj našu rodinnú vetu „šak to nyšt neny“.
Vrták však ostal aj napriek TORMEKu nepokorený. Ešte som si nenašetril. Nevadí. Prišla letná dovolenka, iba tak okolo domu. Buď ten vrták pokorím, alebo to nechám na TORMEK. Pokoriť sa ho podarilo mne. Stálo ma to asi desať eur za materiál. Hodiny rozmýšľania, kreslenia a samotnej výroby nerátam. Vyrobil som si teda komponent, ktorý za pár centov dokáže prakticky to, čo ten vyše tristoeurový k TORMEKu. Dokážem ho rýchlo a presne nastaviť na potrebné uhly ako TORMEK a používam pri tom vlastné ruky, tak ako to robil otec alebo Voloďa na YouTube.
Ilustrácia: Pho Tel
Prvý vrták, ktorý som takto nabrúsil a už som tušil, že bude robiť aj dierky aj stružlinky, sa mi podaril v júni 2021 v jedno sobotné ráno ako 71-ročnému. Nechcel som veriť a neveril vlastným očiam, keď začal pracovať vo vŕtačke. Rýchlo som vzal aj ďalší a potom ďalší a všetky tri vŕtali ako z obchodu. Vletel som do kuchyne, kde sa Marka zvŕtala okolo sporáka a ukazoval som jej svoje tri perfektne nabrúsené vrtáky. Nechápala. Prebral som ju až vetou „Marinko, já su tak ščasný“, a myslím, že sa mi ani nepodarilo zakryť zvlhnuté oči. Pochopila. Túto vetu si schovávam iba na zriedkavé momenty mimoriadneho šťastia. Požičal som si ju od Bolka Polívku z filmu Dědictví aneb Kurvahošigutntág, keď bol tiež „velice ščasný“. Marka vedela, že tou vetou neplytvám a že tie tri obyčajné vrtáky sú zrejme symbolom niečoho, čo ma muselo trápiť dlho a intenzívne a nakoniec dotrápilo. Bol som jej vďačný za ten úsmev a pochopenie. A možno bola tiež chvíľu „velice ščasná“…
„A čo to je prociva večnosci?“
Potom som týždeň deň čo deň v dielničke brúsil vrtáky. Krabičku po krabičke a podľa veľkosti. Bolo ich 127. Už sa na mňa budú iba usmievať. Načo mi budú? Otupiť ich už stihnem sotva. Ponúkam sa synovi, že ho tiež naučím ich brúsiť. Možno sa mu to raz zíde, ak by ich otupil. Zatiaľ sa tvári, akože by chcel mať moje starosti; vždy má práve niečo dôležitejšie.
Doba sa zmenila. Kedysi som ja prosil otca, aby mi ukázal to alebo ono. Dnes by som bol „velice ščasný“, keby som ja mohol synovi ukázať ako na to. Nemusel by tým strácať čas. Alebo len ako starý iba čakám pochvalu od mladého? Je to jedno, už sa núkať nebudem. Veď keď bude náhodou niekedy potrebovať ostrý vrták, vie, kde ho nájde. A keď všetky otupí, pôjde si kúpiť nový. Alebo iba Boh vie, ako to vlastne bude.
Ja si myslím, že ak sa náhodou tam hore stretnem s otcom, zvítame sa, a prvé, čo mu poviem bude, že mal predsa len pravdu. Že to „brúsení vrtákov ozaj nyšt neny“. Napriek tomu, že mi trvalo vyše šesťdesiat rokov, kým som na to prišiel. A on povie „ale Rudiško, a čo to je prociva večnosci?“ A ja sa mu priznám, že ten tlkon, ktorý vtedy tak zničil tie tri jeho vrtáky, som bol ja. Nech je v tom nebi čistý stôl. A on potom určite povie „ale Rudiško, ja vím, ja vím...“
